DIECÉZNA SVÄTYŇA SV. CYRILA A METODA V TERCHOVEJ​

PETER CABADAJ

Od druhej polovice 30. rokov minulého storočia pociťovala Terchová akútnu potrebu väčšieho a priestrannejšieho Božieho stánku. Mladý kňaz Štefan Bitter upozorňoval a podnecoval veriacich, aby rozmýšľali o možnosti rekonštrukcie a zväčšenia starého, alebo o výstavbe nového, väčšieho a priestrannejšieho chrámu. Kostol svätého Martina už kapacitne dlhšie nevyhovoval, pretože Terchová mala začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia vyše 5 tisíc obyvateľov. Spolu aj s vtedy samostatnou obcou Horná Tižina, ktorá patrila do terchovskej farnosti, išlo o 915 domácností, respektíve čísel domov. Pripomenieme, že v roku 1828 – čiže zhruba o sto rokov skôr – žilo v Terchovej v 425 domoch 3 427 obyvateľov.

Rozhodnutie o výstavbe nového kostola schválil cirkevný výbor pomerom hlasov 9:3. Následne po vzájomnej dohode s urbárskym výborom začal pracovať na zabezpečení nevyhnutných finančných zdrojov. Peniaze sa získali odpredaním hory Gbezová vo Vrátnej varínskej píle Ofa. Išlo o čiastku vo výške jeden milión stotisíc korún. Celkový rozpočet ale predstavoval sumu až tri milióny korún. Rozdiel nakoniec vyrovnali miestni veriaci formou dobrovoľných zbierok a bezplatných prác na stavbe chrámu.

Výberom staveniska a spracovaním projektu bol poverený všeobecne uznávaný „architekt dvoch storočí“ Milan Michal Harminc. Po mimoriadne namáhavom vykopaní základov položili v roku 1942 základný kameň budovy nového Božieho stánku. Realizáciu objektu zadávatelia zverili stavebnému družstvu Stavba z Banskej Bystrice. Pôvodne sa uvažovalo o zadovážení základného stavebného materiálu – kameňa – zo vzdialených Spišských vrchov. Vysoké finančné náklady (700 tisíc korún) však prinútili cirkevný výbor hľadať inú, vhodnejšiu alternatívu. Nakoniec sa ňou stal príležitostný lom vo Vrátnej (Tiesňavy). Obec takto ušetrila celé dve tretiny plánovaných nákladov. Na jeseň 1944 už bola stavba kostola postavená, omietnutá a pokrytá škridlou. Začiatkom jari nasledujúceho roka však zasiahol krutý vír vojnového besnenia. Popolom ľahlo zhruba 150 obytných domov vrátane farskej budovy. Táto tragédia sa odohrala v noci z 8. na 9. a z 9. na 10. apríla 1945. Útočište poskytla hrubá stavba nového chrámu, kde našli poškodení obyvatelia prístrešie na ubytovanie i možnosť uskladnenia úrody. Ihneď po skončení vojny pristúpili veriaci k finálnym prácam.

Rozprávanie Jána Dikoša-Janáckeho

Najdôležitejším prameňom k histórii Kostola svätých Cyrila a Metoda je bezpochyby Cirkevná kronika Farnosti Terchová, ktorú písal Adam Korenčiak (zomrel 10. 12. 1989 vo veku nedožitých 63 rokov). Tento učiteľ a horlivý ctiteľ Panny Márie pôsobil v rokoch 1956 – 1981 na základnej škole v časti Biely Potok, potom v ústredí. Cirkevná kronika obsahuje tiež pútavé spomienky pokladníka urbárskeho aj cirkevného výboru Jána Dikoša-Janáckeho, zaznamenané po dvanástich rokoch od konsekrácie chrámu. Fragment z nich uverejňujeme.

Stala sa taká chyba, že počas bojov v našej obci Terchová všetky písomné doklady o evidencii povinných prác pri výstavbe nového kostola zhoreli v mojom rodnom dome. Keď sa budoval kostol, bol som obecným sluhom a členom obecného zastupiteľstva. Takisto som bol aj obecným urbárskym pokladníkom. Súčasne ma tiež poverili viesť pokladňu v cirkevnom výbore. Pri výkone týchto zverených funkcií som mal veľa povinností a starostí, ako i veľkú zodpovednosť. V pokladni obecného zastupiteľstva som mal v opatere hotovosť 101 003 korún a vkladnú knižku so sumou 33 275 korún. Spolu bolo v pokladni 134 278 korún – obecných. V urbárskej pokladni som mal hotovosť 46 000 korún. Cirkevná pokladňa bola vyčerpaná výstavbou kostola. V potravnom družstve bol pokladníkom Jozef Fondrk. Ten  v čase blížiaceho sa frontového nebezpečenstva prišiel za mnou s tým, že sa chce zbaviť starosti o koruny, ktoré mu boli zverené do opatery Potravným družstvom. Urobili sme dohodu, že peniaze prevezmem a zabezpečím pred zneužitím. Odovzdal mi teda do opatery v hotovosti 76 000 korún a vkladnú knižku na 315 000 korún, čo spolu činilo 391 000 korún. Celková suma v troch pokladniach činila 571 278 korún. Keďže išlo veľkú sumu, ktorú som opatroval, išiel som za richtárom a požiadal ho, aby obecnú pokladňu prevzal na starosť on. Odovzdal som mu celú pokladňu v sume 134 278 korún, pričom mne ostalo ešte stále na starosti 437 000 korún. Tieto peniaze som zaopatril a po skončení fronty peňažné čiastky odovzdal dotyčným výborom. Písomné doklady o odpracovaní povinných prác pri výstavbe nového kostola som v chvate ponechal v stolíku v rodnom dome, pretože 6. apríla 1945 sme dostali príkaz od nemeckej armády okamžite opustiť obydlie. Dvojčlenná hliadka chodila z domu do domu a vyháňala občanov pod trestom smrti zastrelením. Tak sa stalo, že na vyšnom konci dediny jedna nemecká hliadka zastrelila chorú 40-ročnú Žofiu Krištofíkovú, ktorá pre nemoc nemohla zísť z lôžka. Na tretí deň, 8. apríla 1945, Terchová ľahla popolom. Zhorelo 155 domácností vrátane hospodárskych stavísk. Zhorela aj farská budova. Po skončení vojny, 9. mája 1945,  zostali občania bez prístrešia a potravinových zásob. Veľa občanov sa odsťahovalo do rôznych končín, hlavne na Žitný ostrov a na Záhorie. Tí, čo ostali na rodnej hrude, sa museli postarať o skyvu chleba pre obživu svojej rodiny. V dvojročnom štátnom pláne, za podpory štátu, si občania vybudovali najskôr svoje príbytky na bývanie a až v rokoch 1948 – 1949 pokračovali veriaci v dokončovaní kostola a vo výstavbe novej farskej budovy.

9. október a. D. 1949

Opakovane treba zdôrazniť, že veľké pochopenie, oporu a pomoc pri budovaní kostola našli veriaci u vtedajších terchovských verejných činiteľov. Na základe svojich kompetencií, možností, ale i dobrej vôle pomohli starosta obce František Vallo, notár Bohdan Blaha, predseda cirkevného výboru Jozef Staňo, predseda urbárskeho výboru Ján Stašo, pokladník urbárskeho aj cirkevného výboru Ján Dikoš-Janácky, veliteľ hasičov Juraj Vallo. Všetci menovaní kľúčovo prispeli k realizácii myšlienky postavenia nového terchovského chrámu. Opomenúť nemožno ani dôležitý podiel majiteľov terchovskej píly Vavrína a Karola Hanuliakovcov, ako i miestnych kamenárskych majstrov Ondreja Meška z Podoliny, Jozefa Malého, Krkoškovcov, Staňovcov a Bobáňovcov. Píla bezplatne spracovala drevo na krov, lavice, lešenia a pod., kamenári zhotovili rôzne exteriérové aj interiérové súčasti.

Keď bola definitívne ukončená stavba kostola, pristúpilo sa k vyhotoveniu hlavného oltára. Ako materiál poslúžili spišský travertín a ónyx. Realizáciu i nainštalovanie hlavného oltára zabezpečilo formou daru obci Potravné družstvo Terchová – dedina pod vedením Jozefa Ondruša-Kováčika. Drevorezba korpusu pochádza z dielne chýrnych rajeckých majstrov, zoskupených okolo Jozefa Pekaru (jeho najväčším a najznámejším rezbárskym dielom je monumentálny Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej). V hlavnej chrámovej lodi sa nachádza vo dvoch radoch 23 symetricky umiestnených, esteticky pôsobivých masívnych lavíc. Stolársky majster Peter Manca z Dolného Kubína ich zhotovil z červeného smreka, ktorý pre nový kostol veľkoryso daroval gróf Majlát z Gbelian. Tri chrámové lode oddeľujú od seba mohutné okrúhle stĺpy. Strop hlavnej lode je kazetový, bočné lode majú jednotlivé stropy rovné. Pri stĺpoch sú však členené klenbovými výstužami sedlového tvaru. Obloky na kostolnom obvode a veži sú obdĺžnikovo-hranatého tvaru, deleného na tretiny. Kamenný obklad zdobiaci základy chrámu, ako i vonkajšie rohy jednotlivých lodí a múrov kostolnej veže vyhotovili terchovskí kamenári. Dvojmanuálový organ dodala firma Rieger z Krnova. Nainštalovali ho v roku 1952 a obsahuje 30 registrov s 2 471 píšťalami.

Kostolné zvony majú názvy: Svätý Michal Archanjel (1765 – najstarší), Umieračik (1921), Sedembolestná Panna Mária a Svätý Martin (oba 1930). V súčasnosti sa vo veži nachádza dvojica hodinových zvonov. Menší odbíja štvrťhodiny, väčší oznamuje celú hodinu.   

Vežové hodiny skonštruovala firma Mašek zo Železného Brodu (hodiny sa museli ručne naťahovať každý deň).  Na sklonku sedemdesiatych rokov – 12. júla 1979  – zabezpečil Okresný priemyselný podnik Vyškov na Morave dodanie nového typu vežových hodín na elektrický pohon.

Slávnostné posvätenie nového terchovského kostola sa uskutočnilo 9. októbra 1949 za prítomnosti apoštolského administrátora Nitrianskej diecézy arcibiskupa Eduarda Nécseya. Po jeho boku koncelebroval kanonik Štefan Bitter, ktorý sa mierou vrchovatou zaslúžil o postavenie chrámu.
Výnimočný akt konsekrácie si nenechalo ujsť množstvo veriacich, nechýbal dokonca ani filmový štáb!

Relikvie svätých mučeníkov

Protokolárna kniha biskupských slávení od roku 1788 do roku 1974, ktorá sa nachádza v Nitre, obsahuje aj záznam z 9. októbra 1949, keď bol posvätený nový Kostol svätých Cyrila a Metoda v Terchovej. Text latinského zápisu, ktorý do slovenčiny preložil páter Tomáš Gerboc, SVD, uverejňujeme doslovne v celom znení. 

Dňa 9. októbra 1949, XVIII. nedeľu po Turíciach, najdôstojnejší Dr. Eduard Nécsey, biskup, apoštolský správca Nitrianskej diecézy, nový kostol a hlavný oltár vo farnosti Terchová posvätil, do ktorého uložil ostatky (relikvie) svätých mučeníkov Klementa a Severína. Kostol je zasvätený ku cti svätých Cyrila a Metoda.

Prítomní boli tiež títo služobníci oltára: Msgr. Pavol Beňuška, sekretár biskupstva, vysokodôstojný pán Štefan Kúsek, vicediakon a farár v Tepličke nad Váhom, vysokodôstojný pán Marcel Žovic, farár v Bánovciach nad Bebravou, dôstojný pán Albert Hedera, farár vo Varíne, dôstojný pán Aemilius Januš, farár v Dolnom Hričove, dôstojný pán Jozef Minárik, administrátor v Dolnej Tižine, dôstojný pán Michal Borčin, farár v Belej, dôstojný pán Boris Ivanov, administrátor v Nesluši, dôstojný pán Dr. Štefan Janega, profesor na Teologickej fakulte v Nitre, dôstojný pán Elemír Štrbavý, biskupský ceremoniár, dôstojný pán P. J. Stašo z rehole saleziánov, dôstojný pán P. Konopa, kňaz byzantského rítu z Ruska, dôstojný pán P. Honoratus, OFM, a vysokodôstojný pán Štefan Bitter, miestny farár spolu s miestnym kaplánom dôstojným pánom Cyrilom Metodom Šujakom.

Projekt (kostola) pripravil Harminc, bratislavský architekt. Práce na stavbe začali v roku 1942. Celkové náklady je možné vyčísliť cca na…

(suma nie je uvedená)

Keďže sú v zápise spomenuté relikvie, pripájame vysvetľujúci text cirkevného historika pátra Tomáša Gerboca, SVD.

Pokiaľ ide o relikvie, nakoľko v bývalej i súčasnej Nitrianskej diecéze boli vo viacerých kostoloch uložené ostatky svätého Klementa (4. pápeža v poradí) a svätého Severína (mnícha), môžeme sa domnievať, ba dokonca i tvrdiť, že tieto boli uložené aj v kostole v Terchovej.

Pápež svätý Klement Rímsky (niekedy sa uvádza aj Kliment) zomrel vo vyhnanstve na Kryme, údajne ako mučeník. Známy cirkevný hodnostár, právnik a spisovateľ Tertulián uvádza, že prijal biskupskú vysviacku od svätého Petra. Klementove ostatky našli počas svojej misie u Chazarov svätí Konštantín-Cyril a Metod.  Neskôr ich priniesli pápežovi Hadriánovi II. počas svojej návštevy Ríma, keď prišli z Veľkej Moravy žiadať schválenie bohoslužobného jazyka – staroslovienčiny. Po smrti svätého Cyrila boli jeho ostatky uložené v Bazilike svätého Klementa, kde sú doteraz.

Všetky vyššie uvedené fakty naznačujú, že v miestnom chráme sa nachádzajú relikvie svätca, ktorý priamo prepája ranokresťanské obdobie Ríma a prvých kresťanov s Kostolom svätých Cyrila a Metoda v Terchovej. Mramorová kazeta s ostatkami svätých Klementa a Severína je v súčasnosti umiestnená v kamennej platni bývalého obetného oltára. Ten sa v chráme nachádza v bočnej Kaplnke svätého Martina.

Rozpomienky

…Myšlienka postaviť väčší kostol vo mne žila stále. Po pár rokoch som svoju túžbu – postaviť nový kostol – prejavil verejne. A bol som veľmi rád  a veľmi šťastný, že veriaci i vedúci činitelia obce súhlasili s mojou myšlienkou. Išlo zas o znak toho, že viera Terchovcov bola živá. Slúži na slávu a česť urbárnikov, že odhlasovali na postavenie chrámu celú jednu horu. To bol finančný základ na stavbu kostola. Napísať  jeho dejiny, popísať technické prípravy stavby, zháňanie materiálu, horlivosť veriacich – všetko sme museli uskutočniť počas vojny! – , to by si zaslúžilo samostatnú kapitolu. Teraz stačí len radostne skonštatovať, že kostol, zasvätený našim apoštolom svätým Cyrilovi a Metodovi, stojí a je pýchou, okrasou a slávou Terchovej a jej veriacich.

Zo spomienok kanonika Štefana Bittera

INTERIÉR CHRÁMU 

Interiér prešiel plynutím času mnohými zásadnými premenami či zmenami. Pripomenieme, že jeho súčasťou sa napríklad stala drevená Krížová cesta – dielo tvorivých rúk a umu rajeckých rezbárov. Štrnásť  plastík Krížovej cesty nainštalovali 16. novembra 1975. Priečelie sanktuária vyplnili drevené plastiky patrónov chrámu (a zároveň spolupatrónov Európy) svätých Cyrila a Metoda od Štefana Hanuliaka. Tí istí rajeckí rezbárski majstri zhotovili aj štýlové drevené spovednice (1977). Rok predtým vytesali terchovskí kamenári podľa návrhu architekta (a katolíckeho kňaza v jednej osobe) Ferdinanda Foltána obetný stôl. Ako materiál opätovne poslúžil kvalitný kameň z Tiesňav. Tvorcom reliéfu je Štefan Hanuliak za výdatnej podpory Jozefa Meška a Františka Muchu. Konsekrácia oltára sa konala 9. októbra 1976. Posviacku vykonal vtedajší nitriansky biskup Mons. Ján Pásztor za účasti viacerých kňazov z okolia a veľkého množstva veriacich. Do systematicky modernizovaného interiéru kostola vhodne a najmä funkčne zapadli bočné lavice s čalúnenou sedacou plochou; rozšírili sedaciu kapacitu na 850 miest. Lavice zhotovil Štefan Hanuliak, čalúnil ich Jozef Holúbek. Teplovzdušné vykurovanie, ktoré bolo zavedené v roku 1978, definitívne odstránilo opakujúce sa problémy so zabezpečovaním adekvátnej teploty. O dva roky neskoršie (1980) rajeckí rezbári obnovili sakristiu.

Bočné steny chrámu vypĺňajú sochy týchto svätcov: Dominika Savia, Márie Goretti, Jozefa, Júdu Tadeáša, Terezky Ježiškovej (Terézia z Lisieux) a Antona Paduánskeho. Vľavo od hlavného oltára, v bočnej lodi, sa nachádzajú sochy Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Najsvätejšieho Srdca Panny Márie, medzi ktorými je veľký obraz Božieho milosrdenstva.

Popri výtvarných podobizniach patrónov kostola evokujú cyrilo-metodskú tematiku aj pôsobivé okná (vitráže). Vyobrazené sú na nich prostredníctvom leptov motívy z veľkomoravského obdobia našich dejín. Autorom tohto zaujímavého projektu je páter Emil Prokop. Aspoň v stručnosti si priblížime témy na jednotlivých oknách:

  1. Veľkomoravské posolstvo kniežaťa Rastislava žiada byzantského cisára Michala III. o poslanie učiteľov kresťanskej náuky v slovienskej reči.
  1. Cisár Michal III. vyhovel žiadosti Veľkomoravanov a posiela na ich územie bratov Konštantína-filozofa a Metoda.
  1. Veľkomoravské knieža Rastislav víta v roku 863 príchod byzantskej misie.
  2. Konštantín s Metodom krstia v Nitre našich predkov.
  3. Pápež Hadrián II. prijíma v Ríme oboch vierozvestov, ktorí okrem apológie vlastného učenia priniesli so sebou aj ostatky pápeža svätého Klementa.
  1. Pápež Hadrián II. schválil preklady Svätého písma a liturgie v slovienskom jazyku.
  2. Dňa 14. februára 869 dlhodobo chorľavý Konštantín zomiera. (Medzičasom vstúpil do jedného z gréckych kláštorov v Ríme a prijal podľa kláštorných regúl nové meno, ktoré sa malo začínať hláskou jeho občianskeho mena – teda „K“. Po grécky znelo Kyrillos, čo v latinizovanej forme dostalo podobu Cyrillus a v slavinizovanej forme sa ustálilo ako Cyril.)
  1. Pápež Hadrián II. menoval Metoda za pápežského legáta pre Veľkú Moravu a Panóniu, vysvätil ho za biskupa a povýšil na arcibiskupa.
  1. Uväznenie arcibiskupa Metoda v Bavorsku (870 – 873). 
  2. Dňa 6. apríla 885 Metod zomiera. 

Podobnou technikou je na troch oknách v presbytériu zobrazená i Najsvätejšia Trojica. Predstavuje: 

Boha – Otca ako Pána neba a Zeme.

Boha – Syna ako víťaza nad smrťou (zmŕtvychvstanie).

Boha – Ducha svätého, ktorý sa pri krste Pána Ježiša zjavil v podobe bielej holubice a pri zoslaní na 50. deň po Zmŕtvychvstaní Pána Ježiša v podobne ohnivých jazykov. 

Okná na chórom zobrazujú troch slovanských svätcov:

Svätého Andreja (Svorada), mnícha-pustovníka.

Svätého Benedikta, mnícha-pustovníka. (Za svätých boli obaja mnísi vyhlásení v roku 1083 a sú patrónmi Nitrianskej diecézy, ktorej súčasťou bola do februára 2008 aj farnosť Terchová. Aktuálne patrí do Žilinskej diecézy.) 

Svätého Bystríka, nitrianskeho biskupa-mučeníka. (Dňa 24. 9. 1047 ho pohanskí Maďari za vzbury proti panovníkovi Petrovi, nástupcovi svätého Štefana, uväznili a vzápätí potupne usmrtili.)

Okno (vitráž) v bočnej kaplnke znázorňuje Sedembolestnú Pannu Máriu – patrónku Slovenska.

Obetný oltár 

Dňa 9. októbra 2017 bol počas slávnostnej omše v Kostole svätých Cyrila a Metoda vysvätený nový obetný oltár. Žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis vtedy v homílii povedal: 

Drahí bratia a sestry, pred 68 rokmi bol tento chrám svätých Cyrila a Metoda konsekrovaný, pomazaný krizmou, čo doteraz symbolizujú konsekračné kríže umiestnené v priestore tohto chrámu. Každoročne pri nich zapaľujeme sviece. Kostol bol vyhradený spomedzi ostatných príbytkov ako miesto sväté, pozývajúce nás na sústredenie v tichej modlitbe, ale aj na liturgické slávenia celého farského spoločenstva. Má byť vkusne udržiavaný, lebo v ňom prebýva Ježiš Kristus.

Katechizmus Katolíckej cirkvi (bod 1383): Oltár, okolo ktorého je Cirkev zhromaždená pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva – obetný oltár a Pánov stôl, a to tým viac, že kresťanský oltár je symbolom samého Krista prítomného uprostred zhromaždenia veriacich. Jednak ako obeť obetovaná na naše zmierenie, a jednak ako pokrm, ktorý sa nám dáva.

Oltár – najdôležitejšie miesto v chráme, volá sa aj centrum, stred, alebo srdce chrámu. Nachádza sa v „posvätnom priestore“ – presbytériu, prináša sa na ňom, presnejšie sprítomňuje sa na ňom Kristova obeta nekrvavým spôsobom, a my sa zhromažďujeme okolo neho. Otcovia duchovného života niekedy prirovnávajú srdce k oltáru.

Na úvod liturgického slávenia bol pokropený svätenou vodou, po spievaných litániách ho pomažem svätým olejom – krizmou a položím na stôl nádobu s kadidlom, čo symbolizuje modlitby, ktoré stúpajú k Bohu. V prvej eucharistickej modlitbe sa cirkev modlí: Pokorne Ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi priniesť tieto dary na Tvoj nebeský oltár, pred tvár Tvojej Božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv Tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.

Od dnešného dňa bude vždy prekrytý plachtou – obrusom, aby nás pozýval k stolovaniu. Dáva nám na vedomie, že Pán na nás čaká a teší sa, že prichádzame k nemu. Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách.

V evanjeliovom úryvku (Mt 5, 23-24) sme počuli, ako Ježiš hovorí autoritou toho, ktorý nám dal Desatoro – Desať Božích slov. „Ja vám hovorím“ nie je v protiklade k tomu, čo bolo povedané, ale objasňuje jeho naplnenie. Nikto predtým ho nepredkladal a nezachovával takým spôsobom, ktorý je vlastný len Synovi. Princíp jeho spravodlivosti je láska k Otcovi.

Bratský súlad je tak dôležitý, že uzmierenie má prednosť pred každým náboženským kultom. Nezhodou s bratom popieram to, že som synom. Cirkev pozostáva z hriešnych ľudí. Kresťania ale vedia, že sú Otcovými synmi a snažia sa byť všetkým ľuďom bratmi – spolu s Ježišom. Preto skôr, ako prídeš pred oltár a obrátiš sa v modlitbe k svojmu Otcovi, musíš nielen odpustiť bratovi, proti ktorému niečo máš, ale dokonca sa zmieriť s tým bratom, ktorý má niečo proti tebe, aj keď ty proti nemu nič nemáš. Nemôžeš sláviť Božie otcovstvo, ak sa predtým nesnažíš obnoviť bratstvo. Už to, že nie ste v súlade, je zlo, a ak ti na ňom nezáleží, už si ho zabil ako brata a seba ako syna. Máš sa dohodnúť, pokiaľ si s ním na ceste. Život je cesta zmierovania sa s druhými. Cieľom tejto cesty je skutočnosť tvojho synovstva, ktoré sa v tvojom živote uskutočňuje bratstvom. Keď tak nežiješ, strácaš čas aj život, míňaš sa so zmyslom svojho života.

Milovaní, radi chodievajte do tohto chrámu a roznášajte z neho požehnanie všetkým, aby sa na vás naplnili žalmistove slová: „Aké milé sú tvoje chrámy, Pane“ (Ž 84). Sedembolestná Panna Mária nech nad vami bdie, aby ste s jej nebeskou pomocou žili a konali vždy v tej slobode, ktorú nám získal Kristus. A svätí Cyril a Metod nech vás sprevádzajú a chránia na vašich životných cestách, aby ste navzájom zmierení putovali k nebeskému Otcovi. Amen.

Symboliku mobiliára obnoveného liturgického priestoru bližšie ozrejmil autor výtvarného návrhu a jeho realizátor v jednej osobe, terchovský rodák akademický sochár Milan Opalka. 

„Mobiliár sa nachádza v troch celkoch.

Krstiteľnica: je pri  bočnom vchode. Predstavuje ranné obdobie života  kresťana-katolíka.

Presbytérium – kňažište: je dominantnou časťou kostola. Oltár predstavuje aktívnu časť života veriaceho.

Boží hrob: Nachádza sa v Kaplnke svätého Martina na pravej strane oltára. Zakončený je víťazným oblúkom – symbolom zmŕtvychvstania. 

Spomínané tri celky charakterizujú cirkev putujúcu. V priestore krstiteľnice je dominantnou krstiteľnica z terchovského pieskovca. Symbol krstu zvýrazňuje kovová holubica – Duch Svätý. 

Nosnú symboliku mobiliára v kňažišti predstavujú otvorené knihy, ktoré sa objavujú na oltári, ambóne a na sedese. Ide o štyri knihy evanjelistov.

Oltár: Tvoria ho tri bloky terchovského pieskovca, symbolizujúce tri božské osoby. Ďalšou symbolikou sú dve otvorené knihy pod menzou. Je to pripomienka svätých Cyrila a Metoda, ako aj knihy Starého a Nového zákona. Predelom medzi knihami je sklenený kríž z brúseného skla, tzv. zlatá optika. Sklo je postriebrené, čím vťahuje človeka do seba – „sme priťahovaní a vťahovaní do kríža“

V kríži je aj miesto pre relikviu. Dvere z presbytéria do sakristie sú z kaleného a maľovaného skla. Vizuálne predstavujú list zo Svätého evanjelia s veršom v hlaholike, vytvorenej svätým Cyrilom. Je to verš z Evanjelia svätého Jána: „ Na počiatku bolo slovo…“. Ide o prvý verš, ktorý bol preložený do staroslovienčiny.

Ambóna: Je  tiež vysekaná do terchovského pieskovca so symbolom otvorenej knihy. Nachádza sa na nej polica s vystaveným Svätým Písmom,  ktorá symbolizuje štyroch evanjelistov z optického skla. Kresťanská tradícia označuje štyroch evanjelistov symbolmi štyroch bytostí podľa videnia proroka Ezechiela . Človek je symbolom Matúša, ktorý začína svoje evanjelium rodokmeňom, teda ľudským pôvodom Ježiša Krista. Lev symbolizuje Marka, lebo jeho evanjelium sa začína správou o účinkovaní Jána Krstiteľa na púšti. Býk je symbolom Lukáša, ktorý svoje evanjelium začína opisom Zachariášovej obety v chráme. Orol je symbolom Jána, ktorý vo svojom prológu „sa vznáša“ až do Božieho tajomstva a učí, že „Slovo bolo Boh“ .

Sedes: Materiálom je terchovský pieskovec. Na operadle sa nachádza symbol otvorenej knihy. Operadlo je z olivového dreva, ktoré pochádza zo Svätej zeme. „Sedák“ potiahnutý ovčím rúnom je vyhradený pre duchovného pastiera. 

Boží hrob: Nachádza sa v priestore Kaplnky svätého Martina a je vysekaný do terchovského pieskovca. Dopĺňa ho kríž z dubového dreva. Priestor dotvárajú zachované artefakty z Kostola svätého Martina a z predchádzajúceho oltára  v Kostole svätých Cyrila a Metoda v Terchovej. Zjednocujúcim prvkom celého renovovaného priestoru je dlažba z indickej žuly  Shivakashi  Pink, ktorá sa najviac svojou textúrou a farebnosťou približuje zlatému ónyxu na oltári, kde je Bohostánok.“

VYHLÁSENIE CHRÁMU SV. CYRILA A METODA NA DIECÉZNU SVÄTYŇU

Slávnostnú sv. omšu v Kostole sv. Cyrila a Metoda pri príležitosti 70. výročia jeho konsekrácie celebroval J. E. Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup s kňazmi rodákmi a tými, ktorí tu slúžili ako farári alebo kapláni. V úvode tejto slávnosti bol prečítaný dekrét, ktorým bol terchovský kostol vyhlásený za Diecéznu svätyňu sv. Cyrila a Metoda:

Vypočujúc túžby a želania veriacich, ktorí z osobitného dôvodu nábožnosti prichádzajú do farnosti Terchová, aby prejavili úctu apoštolom Slovanov, slovanským vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi účasťou na liturgických sláveniach, alebo súkromnou modlitbou vo farskom kostole zasvätenému týmto apoštolom a s úmyslom zabezpečiť im primeranejšiu duchovnú starostlivosť, v zmysle kánonu 1230 kódexu kanonického práva a po prerokovaní na zasadnutí Presbyterskej rady Žilinskej diecézy USTANOVUJEM FARSKÝ KOSTOL SV. CYRILA A METODA V TERCHOVEJ ZA DIECÉZNU SVÄTYŇU.

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Terchová sa stala oficiálnym pútnickým miestom na Slovensku a pre celý svet. Otec biskup Tomáš Galis udelil terchovskej svätyni privilégium, že sa v nej môže kedykoľvek sláviť svätá omša ku cti sv. Cyrila a Metoda (tzv. votívna svätá omša) a pri svätej spovedi tu môže dať každý kňaz, ktorý má platnú spovednú fakultu, rozhrešenie od hriechov, ktoré sú zároveň deliktami a ktoré automaticky vedú toho kto ich spácha k exkomunikácii a ktoré sú podľa práva rezervované miestnemu ordinárovi. Vo svätyni, ak sa veriaci, nábožne pomodlí Modlitbu Pána a Vyznanie viery, je možné tiež získať jeden krát úplný odpustok v týchto prípadoch: na slávnosť titulu svätyne; jedenkrát počas roka v deň, ktorý si zvolí sám veriaci, a vždy, keď sa zúčastní na spoločnej púti, ktorá sa koná na tomto mieste.

EXTERIÉR CHRÁMU

Rovnako ako interiér, aj exteriér terchovského kostola sa v priebehu rokov zmenil na nepoznanie. Postupne pribudli napríklad kamenné kvetináče od miestnych vychýrených remeselníkov Štefana Hanuliaka a Františka Muchu, ďalej epoxidové sochy patrónov chrámu umiestnené nad hlavným vchodom (1982), či súsošie Snímanie z kríža nachádzajúce sa na bočnej strane kostolnej veže. Obe diela zhotovil sochár Leopold Sordyl. Predtým na mieste, kde je dnes spomínané súsošie, bol do roku 1985 Misijný kríž.  Ten sa aktuálne nachádza vpravo pred vstupom do kostola; uvedené sú na ňom roky 2005 a 2015 (čas konania Ľudových misií v terchovskej farnosti). Modernizáciou prešli tiež kostolné zvony (elektrifikované) a veža, ktorú od roku 1990 zdobí pozlátený dvojramenný kríž.   

Neodmysliteľnú súčasť pôsobivého areálu chrámu tvoria Lurská kaplnka a tri sochy. Kaplnka bola postavená v roku 1901 a pôvodne stála pred budovou starej školy. Základným materiálom je pekne opracovaný terchovský pieskovec rôznych geometrických tvarov. Vnútorná klenba, v ktorej sa nachádza socha Panny Márie Nepoškvrnene Počatej, pozostáva z okrúhlych riečnych kameňov. Počas éry dušpastiera Alojza Drgoňa (1967) bola kaplnka premiestnená ku kostolu, kde je dodnes.   

Kamenná socha sv. Vendelína, patróna pastierov a roľníkov, pochádza zrejme z 19. storočia, podstavec je mladšieho dáta. Sochu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho zhotovil neškolený majster. Zaujímavosťou je, že kamenný stĺp, na ktorom dielo stojí, bol zachovaný ešte z Kostola svätého Martina. Pravdepodobne najstarším sakrálnym artefaktom je socha svätého Jána Nepomuckého. Latinský text v spodnej časti zadnej strany pieskovcového podstavca prezrádza rok zhotovenia, respektíve inštalácie – 1818. Vieme tiež, že jej donátorom bol terchovský kňaz Juraj Treskoň. Pred ôsmimi rokmi (2011) sochu zreštauroval miestny rodák Marek Repáň, ktorý sa tejto činnosti venuje profesionálne.

Diela niekoľkých terchovských, slovenských a zahraničných umelcov, ktorí boli účastníkmi piatich medzinárodných sochárskych sympózií (2005 – 2009), môžu záujemcovia obdivovať v prírodnej galérii vo farskej záhrade.

Najväčšie investičné akcie realizované v ostatnom čase: vznik pastoračného centra v priestoroch bývalých hospodárskych budov (2005); rekonštrukcia strechy kostola a výmena krytiny za medenú (2013); rekonštrukcia farskej budovy a jej zateplenie (2015); obnova presbytéria s novým obetným oltárom (9. 10. 2017).

Významným dátumom v histórii obce je 14. február 2008. Farnosť svätého Martina Terchová – dovtedy súčasť Nitrianskej diecézy – sa na základe rozhodnutia pápeža Benedikta XVI. o novom usporiadaní slovenských diecéz stala súčasťou novovzniknutej Žilinskej diecézy. Za jej  patrónov boli vyhlásení svätí Cyril a Metod, čo z pohľadu miestnej farnosti znamená dôležitý aj zaujímavý fakt súčasne. Diecéznym biskupom je doteraz Mons. Tomáš Galis.

Exteriér kostola zdobí tiež busta svätého Jána Pavla II. Slávnostne bola odhalená v deň jeho blahorečenia – 1. mája 2011. Pred vchodom do chrámu je od 2. júla 2017 nainštalovaná pamätná tabuľa venovaná Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi, ktorý celebroval slávnostnú svätú omšu na historickom prvom ročníku Cyrilometodských dní v Terchovej (1. 7. 1990).

V nedeľu 21. októbra 2012 bol v terchovskom kostole vyhlásený svätý Ján Pavol II. za patróna slovenských horských záchranárov. Pontifikálnu svätú omšu slúžil apoštolský nuncius Mario Giordana spolu s ordinárom Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky Mons. Františkom Rábekom.

Krajská knižnica v Žiline v spolupráci s viacerými inštitúciami organizuje od roku 2013 – vždy  začiatkom septembra – výstup na Veľký Rozsutec, venovaný pamiatke svätého Jána Pavla II. Podujatie otvára svätá omša konaná v terchovskom cyrilo-metodskom chráme.

Krakovský arcibiskup kardinál Stanislaw Dziwisz, osobný tajomník pápeža Jána Pavla II., 30. septembra 2016 natrvalo daroval Terchovej svätcove relikvie. Slávnostne boli vtedy privítané a uvedené počas sviatku svätého Martina na omši, ktorú v kostole celebroval biskup František Rábek.

Rozpomienky

Dva dni pred nástupom do Terchovej som prišiel s jedným miništrantom zistiť situáciu ohľadom nasťahovania sa do farskej budovy. Najprv som vošiel bočným vchodom do kostola, odkiaľ práve vychádzala istá staršia žena. Zistil som, že o chvíľku bola späť a veľmi zbožne sa modlila v prvej lavici. Až po nejakom čase môjho pôsobenia táto žena prišla sa mi akoby ospravedlniť, že vtedy, keď som po prvýkrát prišiel, si myslela, že ide o cigána. Bála sa, aby som niečo neukradol, preto ma pozorovala. Bol som po dovolenke a prišiel opálený skutočne ako cigán… Mňa to vôbec neurazilo, ba opačne. Urobil som si dobrý prvý dojem o ľuďoch, ktorí majú taký zmysel pre ochranu spoločného majetku… Neskôr, pri zveľaďovaní alebo rekonštrukcii kostola, som sa pravidelne stretával s veľkým porozumením a ochotou pomôcť nielen dobrou radou, ale i ochotnou spoluprácou. Vždy prišlo toľko ľudí, koľko bolo potrebných k pomoci. Pamätám si, že pri oprave kostolnej veže terchovskí lešenári behom dvoch dní postavili 50 metrov vysoké lešenie. Jeden z nich po skončení poznamenal: ,Viete, pánko, keby sme tak vždy robili ako tu, o rok musíme ísť do penzie.´  Takáto úžasná ochotná pomoc bola pre mňa vždy obrovskou vzpruhou do ďalšej pastoračnej činnosti.

Zo spomienok pátra Jozefa Šaba

Cirkevná kronika Farnosti Terchová obsahuje v súvislosti s pátrom Jozefom Šabom aj jeden vskutku interesantný zápis. Niektorý z miestnych funkcionárov, vedomý si „pánkovej“ všeobecnej autority v obci, údajne poznamenal: „Terchová dostala fundovaného kňaza, preto jeho vplyv bude treba fundovane neutralizovať“.

Dňa 15. októbra 1989, čiže mesiac pred Nežnou revolúciou, sa konala slávnosť pri príležitosti 40. výročia konsekrácie cyrilo-metodského chrámu v Terchovej. Dôstojná slávnosť vyvrcholila koncertom telesa Musica Aeterna, ktoré bolo v tom čase súčasťou Slovenskej filharmónie.

Architektonická dominanta

Farnosť v Terchovej žije počas celého roka intenzívnym duchovným životom. Medzi najväčšie podujatia patria: Svätomartinské oslavy (november); koncert Poďakovanie za lásku venovaný pamiatke svätého Jána Pavla II. (koná sa od roku 2005 na Nedeľu Božieho Milosrdenstva); zinscenovaná Krížová cesta ulicami obce (koná sa od roku 2015 na Veľký Piatok); púte veriacich do Svätej zeme, Fatimy, Ochridu a Lúrd. Súčasný správca farnosti páter Pavol Hudák, SVD, začal v roku 2017 s obnovou skautingu, ktorý v medzivojnových časoch rozvinul terchovský rodák a saleziánsky kňaz Jozef Stašo. Dňa 22. apríla 2019 – na sviatok patróna skautov svätého Juraja – sa počas veľkej svätej omše uskutočnilo slávnostné posvätenie skautských šatiek terchovských skautov nováčikov a nových rangerov.

O Terchovej nezriedka počuť, že tu v prepočte na meter štvorcový žije azda najviac muzikantov na svete. Rovnaký „meter“ možno v časovom pásme konca osemdesiatych a celých deväťdesiatych rokov 20. storočia použiť ohľadne kňazov. Skúste nájsť na Slovensku či v stredoeurópskom kontexte porovnateľnú obec, z ktorej vzišlo v danom období toľko duchovných povolaní. Pod zjavným vplyvom pátra Jozefa Šaba zo Spoločnosti Božieho Slova (SVD) sa tak stali kňazmi Miroslav Lysičan, Peter Dikoš, Martin Poživenec, Václav Mucha, Róbert Hanuliak, Martin Cingel a Peter Maruna.  Ako nateraz posledný bol v júni 2018 vysvätený za kňaza Tomáš Baleja, SVD. Rehoľnými sestrami, ktoré pochádzajú z obce, sú: Štefánia Poživencová (sr. Margaréta), Mária Podkopčanová (sr. Katarína), Ľudmila Vallová (sr. Helena), Helena Potočarová (sr. Zdislava), Janka Patrnčiaková (sr. Alexandra) a Helena Korenčiaková (sr. Mary Damien).

Kostol svätých Cyrila a Metoda v Terchovej – najväčší chrám na Slovensku zasvätený slovanským apoštolom a spolupatrónom Európy – je architektonickou dominantu Jánošíkovho kraja. Dlhodobo patrí medzi vyhľadávané pútnické i turistické miesta, kam smerujú kroky nespočetného množstva návštevníkov z domova i zo sveta.

TERCHOVSKÝ BETLEHEM

Neodmysliteľnou súčasťou vianočných sviatkov v Jánošíkovom kraji je od roku 1977 betlehem, nainštalovaný v miestnom chráme. Ide o dielo chýrnych terchovských rezbárov, konštruktérov a elektromechanikov. Autorom betlehemu je známy rezbár Štefan Hanuliak. Vedno so spolupracovníkmi a kamarátmi – Jánom Hanuliakom Piliarom, Jozefom Holúbkom, Štefanom Krištofíkom, Ondrejom Cingelom, Štefanom Ondrušom a Františkom Muchom – ho skoncipovali do troch častí. Prvá znázorňuje „starú Terchovú“ s jej remeslami a charakteristickým dobovým koloritom, druhá miesto Ježiškovho narodenia „skromný Betlehem“, a tretia „prepychový Jeruzalem“. Pôvodné postavičky z plastov a sadry postupne nahradili figúrky z lipového dreva; bola to myšlienka správcu farnosti Jozefa Šaba. Od konca 70. rokov už tvorcovia používali výlučne len lipové drevo.

Keď Štefan Hanuliak zomrel (1988), nadviazali na ušľachtilú myšlienku jeho synovia Jozef (rezbár), Ján (hlavný konštruktér všetkých pohybových prevodov) a František (elektromechanik). Každoročne pribúdali nové náboženské výjavy z Betlehema i Jeruzalemu, atmosféru starej Terchovej evokujú ďalšie ľudové remeslá a dielničky, nemôže chýbať povestná nebeská muzika… Od roku 1996 je dielo trvalo nainštalované pri vstupe do kostola. 

Popri iných atrakciách, typických pre obec, predstavuje Terchovský betlehem skvostný umelecký opus, ktorý vzišiel z tvorivej dielne zručných rúk a nápaditého umu. Dielo zrejme inšpirovalo aj majstra Jozefa Pekaru k realizácii Slovenského betlehemu v Rajeckej Lesnej.  

V celej svojej majestátnej kráse a pôsobivosti sa Terchovský betlehem rozozvučí počas Jasličkovej pobožnosti (slávnosti), konanej v miestnom kostole od roku 1975 vždy na sviatok Božieho narodenia (25. decembra, 16.00 h). Populárny „terchovský ľudový muzikál“, oslavujúci príchod Božieho dieťaťa na svet, sa postupne vyvíjal. Mnohí ľudia z prvej generácie medzičasom zomreli, vyrástlo nové pokolenie interpretov, pribúdal obsah, zveľaďovala sa forma. Podstata „Jasličkovej“ však ostáva zachovaná, čo so železnou pravidelnosťou oceňujú stovky vďačných divákov z domova i zo zahraničia. 

CYRILOMETODSKÉ DNI

Novšia éra duchovného života v Terchovej je neodmysliteľne spojená s pastoračnou misiou charizmatického dekana Jozefa Šaba. Práve za jeho účinkovania sa tu hlbšie rozvinul univerzálny odkaz cyrilo-metodskej myšlienky.

Po novembrových udalostiach pamätného roka 1989 sa i Terchovci naplno oddávali eufórii z nadobudnutej politickej a náboženskej slobody. Úžasnú erupciu uvoľnenej energie, tvorivosti a nápadov pretavili aj do všestranného priblíženia a najmä aktualizovania nadčasového posolstva byzantskej misie svätých Cyrila a Metoda – patrónov kostola. Istotne nie je prehnané tvrdenie, že už prvý ročník Cyrilometodských dní (CMD) priniesol niečo výnimočné. Terchovci v lete 1990 ako vôbec prví ponúkli Slovensku i vtedajšej federácii podujatie, ktoré sa otvorene, sebavedomo, kultivovane a atraktívne zároveň prihlásilo k duchovným hodnotám európskeho kultúrneho dedičstva. Možno si to vtedy zainteresovaní ani neuvedomovali, ale ďalší vývoj potvrdil, že ich iniciatíva významne prispela nielen k prehĺbeniu viery, národného povedomia a vlastenectva, ale i európskej identity.  

Nadväzujúc na predošlé slová treba konštatovať, že prišli roky, keď sa ani CMD nevyhli problémom (najmä finančným) a stagnácii. Nič to však nemení na skutočnosti a úprimných pocitoch hrdosti, že vďaka neúnavnému obetavému úsiliu a šľachetnosti zanietených jednotlivcov Terchová odolala náporu všakovakých pseudotrendov i odstredivých tendencií a dokázala si prirodzene udržať svoj vysoký cyrilo-metodský kredit. Nemôže byť  náhoda, že opäť ako jediná na Slovensku!

Slávnostnú Cyrilo-metodskú svätú omšu na vrchu Oravcove celebroval v júli 2010 kardinál Jozef  Tomko. Počas uplynulého obdobia prišlo na CMD niekoľko vysokých cirkevných hodnostárov z domova i cudziny.

V ostatných rokoch sa v rámci podujatia úspešne rozvinula terchovsko-macedónska spolupráca. Inicioval ju bibliograf a prekladateľ Stojan Lekoski, žijúci na Slovensku. Prvou akciou bola prezentácia knižného diela Proglas v slovensko-macedónskej verzii, ktoré vydala Slovenská národná knižnica v Martine. Na slávnostnom akte sa v miestnom kostole  6. júla 2013 osobne zúčastnil arcibiskup Cyril Vasiľ, SJ – sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Počas nasledujúcich CMD  (2014) prijala farnosť dar od mesta Ochrid a jeho primátora. Išlo o ikony svätých Klimenta a Nauma, ktoré odovzdal veľvyslanec Macedónska na Slovensku Gjotgij Filipov. Biskup zo Skopje Kiril Stojanov priniesol do Terchovej v roku 2017 relikvie svätého Klimenta Ochridského.

Štvrťstoročnica Cyrilometodských dní ponúka vzácnu príležitosť nielen na spomínanie, rekapituláciu, ale i hľadanie ciest, ako ďalej. Samozrejme, vždy boli hlavnou devízou nášho podujatia vzácni ľudia. Žiaľ, za tie roky viacerí odišli do večnosti a často na nich myslím. Na druhej strane je už k dispozícii nová generácia, ktorá prichádza s vlastným programovým videním rozvíjania cyrilo-metodskej tradície. A práve v tom vidím jedinečné špecifikum Terchovej: generačná kontinuita prispievajúca k prehlbovaniu duchovnej a programovej dimenzie podujatia. A nad tým všetkým tróni presvedčenie, že práve spolupatróni Európy, svätí Cyrila a Metod, sú jasným dôkazom a potvrdením skutočnosti, že na pomyselnej stavbe monumentálnej európskej duchovnosti je nezanedbateľná časť muriva aj naša – slovenská!

Peter Cabadaj, 2015

Jubilejný tridsiaty diel podujatia, venovaný 1 150. výročiu úmrtia sv. Cyrila a 70. výročiu posviacky kostola v Terchovej, sa konal 2. – 5. júla 2019. Pozvanie prijali vysokí cirkevní hodnostári z Vatikánu a Macedónska, renomovaní slovenskí aj zahraniční historici, špičkoví umelci z domova i zo sveta. Súčasťou bohatej programovej skladby CMD boli popri duchovných podujatiach, koncertoch klasickej (a inej) hudby, divadelnom predstavení či folklórnych vystúpeniach aj vernisáž unikátnej výstavy rozvetvenej umeleckej rodiny Trizuljakovcov (ich predok sa narodil v Terchovej) a medzinárodný vedecký seminár o odkaze cyrilo-metodského posolstva. Nechýbala ani slávnostná prezentácia knižnej pamätnice CMD, ktorá vyšla pri príležitosti ich tridsiateho pokračovania. Ako napísal spoluzakladateľ podujatia Peter Cabadaj, organizátori vtedy

intenzívnejšie spomínali a premýšľali o priateľoch, kolegoch a spolupracovníkoch, ktorí sa nedožili tridsiatky Cyrilometodských dní. Ich povinnosti boli ukončené a zostalo iba na nás, aby obrazy týchto vzácnych ľudí nevybledli a nestratili sa v ruchu a kolobehu každodennosti. A v tom spočíva ich pevnosť, vďaka ktorej k nám prehovárajú a stále budia našu nepominuteľnú dôveru. Vracajú sa k nám. Málokto o tom vie to, čo my. Tým, čo niekedy obetavo a nezištne pracovali na našej budúcnosti, nebude zabúdanie nikdy dopriate.

VRCH ORAVCOVE

Od leta 1991 sa slávnostné cyrilo-metodské sväté omše konajú na pútnickom vrchu Oravcove. Toto miesto požehnal rok predtým kardinál Ján Chryzostom Korec počas historického prvého ročníka podujatia, venovaného odkazu solúnskych bratov a spolupatrónov Európy. Dekan Jozef Šabo posvätil  v júli 2003 na tomto vrchu Miléniový Cyrilo-metodský kríž, ktorého autorom je akademický sochár Milan Opalka – rodák z Terchovej. 

Na vrch Oravcove vedie originálna kamenná Krížová cesta; dňa 3. júla 2006 ju  posvätil nitriansky diecézny biskup Viliam Judák. Krížová cesta bola vybudovaná zásluhou veľmi dobrej spolupráce farnosti s vedením obce a jej občanmi. Mimoriadne pôsobivé dielo so širším interpretačným presahom opätovne nesie nezameniteľnú autorskú pečať Milana Opalku. 

Tvorca sa zmocnil tejto témy, tradične stvárňovanej naratívnymi figurálnymi výjavmi, veľmi slobodne a aktuálne – ale so silným výrazom prostredníctvom minimalizovanej poetiky, v ktorej silne pôsobí expresivita podstatných symbolov jednotlivých zastavení. Materiálová kombinácia kameňa a skla sa viaže na štruktúry okolitej prírody a umožňuje vstup svetla do jednotlivých objektov. Toto dielo je vzorovým príkladom súčasného sakrálneho umenia a korešponduje so spiritualitou dnešného kresťanstva.

…Príbeh Krížovej cesty je veľmi zvláštny. Nevedel som, z čoho ju spraviť. Až zhodou okolností sa v Žiline búral jeden most, jeden pilier mosta, ktorý pri regulácii Váhu v rieke zavadzal. A ten kameň, z ktorého most urobili, bol vyťažený v Terchovej. V obci totiž existoval kameňolom, kde robili Taliani. Oni vyhotovili kvádre a spomenutý mostný pilier bol práve z tohto terchovského pieskovca. Slúžil tam viac ako sto rokov… Samotná myšlienka bola úžasná v tom, že tento kameň, ktorý robil ľuďom dobro, sme si zobrali akoby za odmenu. Vrátili sme ho domov a z tohto kameňa vytvorili Krížovú cestu…

Musím spomenúť môjho kolegu Janka Hanuliaka Habarníka, s ktorým sme robili toto dielo. Raz nám pri manipulácii s kameňom spadli a popraskali kamenné bloky. Zakrátko sme dostali jednu úžasnú myšlienku – nebrať kamene ako odpad, ale zvýrazniť popraskaniny. Malo to ešte hlbší rozmer, ešte väčšiu dynamiku, ešte väčšiu expresivitu. Pády Krista akoby sa ešte zvýraznili.“

Milan Opalka, 2016

FOTO: Súkromný archív Petra Cabadaja