Ľudová slovesnosť

Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš!

Aj na počiatku našej histórie a literatúry bolo SLOVO. Slovo, ktoré bolo u Boha a On nám ho zveril do opatery ako dar, ktorý máme chrániť, jeho skrytú energiu odhaľovať a používať v budúcnosti ako cenné dedičstvo otcov. Pretože nedodržať dané slovo považuje Slovák za najväčšiu nečestnosť. (J. Papánek: Dejiny slovenského národa) Slovo ako energia, ktorá otvára v pravý čas bralá našich veľhôr, aby vydali skryté poklady v našich rozprávkach. Preto sú považované za najkrajšie na svete. A že ešte stále svojím posolstvom rezonujú v slovenskej duši, v našej kultúre, svedčí o tom výsledok ankety o najkrajšiu slovenskú knihu – víťazne vyšli Dobšinského Slovenské ľudové rozprávky. Odhaľujú podstatu – vieru v silu, v energiu Slova, vo víťazstvo spravodlivosti, dobra nad zlom. Je v nich zakódovaný prapôvodný mýtus darovaného Slova.

Mýty v kultúrach rôznych národov sprostredkúvajú systémy rôznych hodnôt a pohľadov na podstatu bytia. Táto základná skúsenosť nachádza umelecké vyslovenie v ľudových piesňach a rozprávkach.

(R. Berger) Pravdivosť tohto náhľadu sa až zarážajúco presne potvrdzuje v našej ľudovej slovesnosti, v ktorej sú zakódované archetypy slovenského národného bytia. Archetypy odborne, mýty umelecky. Potvrdené predovšetkým aj v našej kultúre ľudovými piesňami a najmä rozprávkami. Ide skutočne o umelecké skvosty ukryté na dne našej historickej pamäti. Žiaľ, naším základným problémom, zrejme chronickým, zostáva fakt, že sami si nie sme dostatočne vedomí svojich predností. Čím sa iní vo svete hrdili, to my považujeme za samozrejmé, ak nie priam za malicherné! Pripomeniem aspoň bohatú studnicu našej ľudovej kultúry, ktorú nadšene oceňujú skôr v zahraničí prostredníctvom našich umeleckých súborov.

V našich piesňach, povestiach, rozprávkach máme obrovský duchovný potenciál, v ich odkliatí nás čaká obrovský kus práce na vlastnom sebapoznaní. Ide o žriedlo nášho kultúrneho vkladu: osobité idey, filozofia v nich zašifrovaná – dali sme sa zatlačiť ako Popoluška vo vlastnom dome do komory, rezignovane sme dovolili, aby o kvalite našej kultúry rozhodovali iní a privlastňovali si z nej, čo považovali za vhodné pre seba, prikrášľovali sa naším perím. (Napr. vo filmovej produkcii USA sa stala „hitom“ naša Popoluška, samozrejme „zamerikanizovaná“ a u našich susedov sa z nej stala Popelka.)

Nepovažujme za slabosť to, čo je našou najväčšou prednosťou: schopnosť chápať a odpúšťať, no ak je v záujme obrany Slova, nenastavovať aj druhé líce, ale treba sa spýtať: Prečo ma biješ? Hybným impulzom smerovania nášho národa a jeho viery v spravodlivosť je orientácia na konštruktívnosť, na činorodú prácu – máme to v génoch, v mýtoch, v ľudovej slovesnosti – v kultúre.

Tak čo nám chýba? Sebavedomie – v pravom zmysle slova: vedenie o sebe, poznanie vlastnej kultúry, vlastných dejín, koreňov, z ktorých rastieme. Treba odfúknuť zaprášené, urobiť si čisto v sebe i vôkol seba, spoznať vlastnú hodnotu, získať sebaúctu, dôstojnosť. Lebo tej sa človek nikdy nesmie vzdať. Musíme trvať na našom základnom dejinnom odkaze – spravodlivosti. Tu niet z čoho upúšťať a niet kam ustupovať. Žiadame iba to, čo je spravodlivé: cudzie nechceme, ale svoje sme povinní brániť a zveľaďovať konštruktívnou prácou. Celá naša kultúra – genetická, vyrastajúca cez ľudovú slovesnosť z koreňov – mýtov – nás vedie k povinnosti presviedčať svet, že toleranciu nemožno považovať za prejav slabosti, mierumilovnosť za nedostatok odvahy, že ide o vyšší stupeň duchovnej zrelosti a mravnosti.

Štúrovská generácia pochopila, kde a v čom treba hľadať poznanie a oporu. Jej romanticky zápalný zvýšený záujem o ľudovú slovesnosť (a vôbec domácu kultúru) priniesol (možno až nečakane) prekvapujúce výsledky: odhalením „našskosti“ v koreňoch, nielen v rozprávkach a piesňach, ale najhlbšie – v mýtoch. Takmer zabudnutá zostala Stará slovenská vieronáuka – Skrytý odkaz ľudových rozprávok Petra Záboja Kellnera Hostinského, avšak vďaka neúnavnej „pátracej“ práci Ivy Vranskej Rojkovej, v jazykovej spolupráci s Vierou Švenkovou, máme vzácnu príležitosť nechať sa autorom osloviť:

Vzdelanci a umelci slovenskí, nazrite sem, sem do raja pravzorov. Vy ste dediči slova. Prvé slovo bolo v Tatrách; nech sa teda Tatry stanú harfou toho slova. Od slova nazvali vás Sloveni.

Je to Vieronáuka starých Slovenov a dozvieme sa v nej oveľa viac ako zo všetkých odborných kníh súčasnosti. Záujemcov čaká prekvapujúce čítanie. Nedoceneným zostáva dielo Daniela Sinapiu Horčičku Neo-forum Slavonico-Latinum z polovice 17. stor. Ide o súbor prísloví a porekadiel, ktoré majú taktiež v ľudovej slovesnosti svoje dôstojné miesto: pozorným odpozorovaním prírodných javov a ich dôsledkov, resp. spoločenských vzťahov dokazujú vzácnu ľudovú schopnosť vnímať a v skratke zachytiť, resp. pomenovať realitu.

Prekvapením je však „dvojpólovosť“ Pavla Jozefa Šafárika, no najmä Jána Kollára. Obaja sú známi aj ako významní zberatelia slovenských ľudových piesní, obaja ich vysoko hodnotia, a predsa obaja (najmä Kollár) ostro vystúpili proti štúrovskej kodifikácii jazyka. Pravdou zostáva, že ľudová slovesnosť je základ a podklad našej literatúry, ako nás upozornil opäť J. M. Hurban:

Duch národa musí prihliadať na realizovanie ducha minulosti, aby mohol tak zachytiť niť a ťahať ju ďalej. Vo všetkom, čo ľud tvoril, je votkaný jeho duch.

Na to nesmieme zabudnúť! A rovnako ani na prepojenie architektov našich duchovných chrámov slovenského Slova Hviezdoslava a Hollého: