Autor: Stano Dusík

Slovenské slovo Slovákom

prof. Eva Fordinálová

„SLOVÁCI, SÚCI NA SLOVO”, „dobre počuj celý národ slovenský, vypočuj Slovo od Boha ti zoslané, Slovo, čo um aj srdce tvoje posilní!”

Na počiatku stvorenia bolo Slovo, na počiatku našej literatúry bolo „Predslovo” – Predslov Konštantína Filozofa k prekladu štyroch evanjelií Nového zákona, ktorý je všeobecne známy ako Proglas.

Slovo – skutočný fenomén ľudstva – a malo by byť aj fenoménom ľudskosti, ak by sme nestrácali z kultúrneho obzoru jeho skutočné poslanie, uvedomenie si významu tohto základného spojiva medzi ľuďmi, jeho poslania a využitia na zušľachťovanie človeka, ako Konštantín Filozof v Proglase prezieravo vyznačil: aby „Slovo od Boha nám zoslané” bolo našou ľudskou energiou, aby to bolo –

Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce tvoje posilní,
Slovo, čo Boha poznávať ťa pripraví.. 

Slovo – aj vyslovené, ale aj zapísané, lebo jeho posolstvo, účinok je trvalejší!  Preto aj-

takisto každé ľudské srdce na zemi
dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží rástol v ňom čo najväčšmi. 

Čiže: pôsobením Slova a písma rásť k vyššiemu poznaniu.

Posolstvo však treba pochopiť aj pre jeho význam do budúcna – rozvíjať svoju kultúru nielen cez slovesnosť, ale aj cez písomníctvo, knižnú kultúru, ktorej plody sú trvácnejšie – „hovoria zrozumiteľným hlasom” o národnej vzdelanosti ponad stáročia.

Idea Byzantskej misie o poslaní Slova a písomníctva, ktorú Konštantín Filozof sformuloval s hlbokým filozofickým ponorom a vysokým duchovným vzletom v Proglase, so svojím „dažďom Božích písmen” padla u nás na úrodnú pôdu a rástla cez stáročia ako základ budúcej národnej tradície – „dedičstva otcov”. Je svedectvom o pochopení jej významu a dejinnej výnimočnosti, o neustálej príťažlivosti, inšpirácii pre „písomníkov”, tvorcov našej súčasnej literárnej kultúry, ktorí si uvedomujú dôležitosť a neoceniteľný význam jej cyrilo-metodských základov. Je priam neuveriteľné, bez precedensu v inonárodných kultúrach, že táto idea živila 1150 rokov našu dejinnosť, našu kultúru, naše Slovo – domáci jazyk – natoľko, že z nej duchovne a kultúrne žijeme aj v súčasnosti. Zrejme o poslaní Byzantskej misie stále platí v prenesenom zmysle pre nás, čo napísal Konštantín Filozof o význame prekladu Nového zákona do reči našich predkov:

Dar tento drahý Boh vám z lásky daroval,
dar Boží je dar spravodlivej čiastky,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
dar všetkým dušiam, čo ho vďačne prijmú.

Je to skutočne neoceniteľný dar a my stále o ňom vieme, stále sme zaň vďační, stále sa k nemu vraciame. Je skutočne dedičstvom otcov. Je vyslovením našej podstaty, našej duchovnej dimenzie v národnej pamäti, základných duchovných hodnôt. A zároveň je najvyšší čas zostúpiť až ku koreňom, k rodovým archetypom, ktorých skúmanie sa stalo predmetom zvýšeného výskumného záujmu v zahraničí, zatiaľ menej u nás. Hoci v nich je zakódovaný náš krstný list.

Ako svedčí aj naša ľudová kultúra (najmä slovesnosť) – prazákladom našich národných archetypov je duchovnosť, prirodzený sklon k nábožnosti. Zo základného archetypu -duchovnosti – vyplývajú ďalšie: slobodymilovnosť ako výraz rovnosti, úcty človeka k človeku, pohostinnosť ako výraz lásky k blížnemu – a najmä vôľa k spravodlivosti – rovnaká neprijateľnosť ovládať ako byť ovládaný, úcta k právu, ktoré je napokon zakódované v jej základe.

A k týmto prejavom pôvodného zdroja sa priraďuje aj vnútorný zdroj – záľuba v tvorivej práci a dôležitá kultúrna vlastnosť: láska k hudbe. Táto prepojenosť je prejavom vnútornej harmónie, duchovnej vyspelosti, a do fyzikálneho sveta sa prenáša konštruktívnou prácou (užitočnou pre celok), činorodosťou (Spívaňím každá sa temer vikonávala práca – J. Hollý: Svätopluk, 6. spev).

To všetko v národnej pamäti máme, ale hanebne ju zanedbávame. A pritom čo z tohto nášho dedičstva otcov vyplýva pre súčasnosť? Stále ide o zachovanie duchovných hodnôt, bez ktorých sa nemôže žiadne usporiadané spoločenstvo rozvíjať. A o záchranu slova! Lenže sme svedkami, že mocenskými prostriedkami sa ako v kráľovstve krivých zrkadiel cnosť označuje za zbabelosť, statočnosť za prostoduchosť, vierolomnosť za šikovnosť (prispôsobiť sa prostrediu), brutalita za bohatierstvo, zištnosť za právo, ústretovosť za zbabelosť, duchovné hodnoty za ustrašenosť. A predsa cyrilo-metodské vnútorné preciťovanie viery a vnímanie Krista v našom národnom, a napokon v štátnom znaku ako Kráľa spravodlivosti pretrvávalo v národnom podvedomí (pamäti) ako ponorná rieka, a vystúpilo na povrch ako základná, kodifikačná idea nášho národného obrodenia.

Čo však z tohto „dedičstva otcov” vyplýva pre súčasnosť? Predovšetkým povinnosť spoznať svoju povahu, rozbiť krivé zrkadlá nastavené nám „hmotnou” interpretáciou dejín zo všetkých strán. Vo svete, keď dôsledky nepochopeného kresťanstva sa vo vlnách valia aj na nás modlárskym uctievaním zlatého teľaťa, zvodným pokrytectvom vo vzťahu k základnému zákonu lásky k blížnemu v medziľudských vzťahoch, je našou povinnosťou uchrániť v presnom centre Európy kríž s Kristom ako kráľom spravodlivosti. „Kto, ak nie my? A kedy, ak nie teraz?” Byť Slovákom, a to kdekoľvek vo svete, je zodpovednosť, ktorej sa slabí (resp. nevedomí) radšej z pohodlnosti vzdávajú. Zaiste je ľahšie rozplynúť sa vo svetoobčianstve, bez koreňov, bez pamäti, bez ľudskej dôstojnosti.

Nezabúdajme, čo nám Svätý otec Ján Pavol II. po návšteve Slovenska pripomínal:

Slovensko má osobitú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!

Po svätých solúnskych bratoch až on dokázal uzrieť dušu slovenského národa. Uvedomme si ju aj my sami, je to naša povinnosť! Nebojme sa!

1.1.2021 Slávnosť Panny Márie Bohorodíčky