SLOVENSKÝ PANTEÓN – ANDREJ HLINKA

Andrej Hlinka – milovaný a nenávidený. Až za hrob, lebo politické zápasy, ľavo-pravé prekáračky by mali definitívne skončiť smrťou dotknutého. Potom už by malo nasledovať iba hodnotenie typu má dať, dal; mohol, nespravil; nemusel, spravil; atď., atď. Ako vidíme aj z dnešných reakcií na odvysielaný portrét A. Hlinku vo včerajšom „Panteóne…“, takéhoto spôsobu hodnotenia stále nie sme schopní. Stále bojujeme svoje slovenské a protislovenské, pravicové a ľavicové zápasy a podstata nám akosi uniká. Nuž čo. Všetky národy majú svoje dejiny na pozdvihnutie národného vedomia a sebavedomia, na poučenie a pobavenie, iba Slováci majú svoje dejiny na to, aby sa nimi bičovali.

Včerajší portrét Andreja Hlinku nebudem hodnotiť globálne, lebo v princípe prijatý koncept ide v jednej línii, s ktorou sa nie všetci nutne musia stotožniť. Teda polopatisticky povedané nevideli sme osobu z mäsa a kosti, ale idol. Takže sa pokúsim uviesť len to, čo podľa môjho názoru nevyhnutne v plnokrvnom obraze A. Hlinku malo byť a čo by som považoval za zavádzajúce.

Predovšetkým rozchod A. Hlinku s maďarskou Néppárt (Ľudovou stranou) začal už roku 1898, keď vedenie strany urobilo všetko, aby potenciálna Hlinkova kandidátka do uhorského snemu bola neúspešná. Pri zakladaní Slovenskej ľudovej strany roku 1905 bola účasť A. Hlinku marginálna, skôr je dôležitá jeho angažovanosť v Slovenskej národnej strane, ktorú prof. Letz „taktne“ obchádza.

Tak isto po návrate A. Hlinku z väzenia, kde ináč prekladal Bibliu, bola činnosť A. Hlinku popísaná hlboko nepravdivo. Chýbalo tam zmierenie s biskupom A. Párvym, ale najmä tvrdé zápasy, ktoré A. Hlinka zvádzal s tzv. liberálmi (v dobovej terminológii pokrokármu), ktorí zhodou okolností boli aj čechoslovakistami (žeby kvôli dnešnej podobnej situácií?). A – samozrejme – vec dôležitá: obnovenie činnosti Slovenskej ľudovej strany roku 1913 už pod jeho taktovkou. Viditeľná snaha oddeliť Hlinku od Slovenskej ľudovej strany je kontraproduktívna a napomáha tomu, že aj jej pozitívnych stránok sa ujímajú ľudia nehodní hlásiť sa k odkazu slovenských dejín!

Ani pôsobnosť A. Hlinku v prvej republike sa nevyhla splošteným a niekedy zavádzajúcim obrazom. Predovšetkým zasadnutie kňazskej rady 19. decembra 1918 bolo aj obnovením Slovenskej ľudovej strany. Neviem či by v dôslednej kritike prameňov autori dokázali svoje tvrdenie, že F. Jehlička už roku 1919 bol agentom maďarskej vlády. Z Hlinkovej strany pri rozhodnutí ísť do Paríža skôr zohral úlohu šok z pôsobenia Čechov na Slovensku pri jeho začleňovaniu do spoločného štátu; zmenenie dikcie Deklarácie slovenského národa M. Hodžom, v ktorom sa žiadalo samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii a samozrejme zmienená Pittsburská dohoda, kde aj Masaryk podpísal záväzok, že Slovensko bude mať v novom štáte autonómne postavenie. Ťažko preto túto udalosť odsúdiť tak jednoznačne, ako to bolo v medailóne.

Úplne nepravdivo boli popísané udalosti v súvise s tzv. Pribinovými oslavami v Nitre roku 1933. Áno, pražská vláda chcela odobrať týmto oslavám slovenský národný náboj, a preto aj vypracovala vlastný scenár, ktorý s Hlinkom nepočítal. Udalosť sa však odohrala úplne ináč, ako bola predstavená. Po neumožnení účastníkmi realizovať vládny scenár, sa réžie na nátlak publika ujal A. Hlinka, ktorý aj udelil slovo predsedovi vlády ČSR Malypetrovi a ten ho aj v pokojnej atmosfére predniesol.

Je len ťažko si možné predstaviť plnohodnotný životopisný profil A. Hlinku bez spomenutia Zvolenského manifestu z roku 1932! Nemám ani tušenie, prečo ho autori nezaradili do scenára. Žeby politická ekuména nepasovala do súčasného politického diania?

Úplne nepravdivo bol popísaný proces, na konci ktorého sa stal E. Beneš prezidentom ČSR roku 1935. Hlinka bol zásadne proti. Voľbu Beneša dohodol J. Tiso a bol to on, ktorý nakoniec presvedčil A. Hlinku, aby s tým súhlasil. Argument bol, že si to aj Vatikán želá.

Záver bol úplne zlý. Je pravdou, že Hlinka žiadal svojich politicky blízkych, aby bránili republiku. Ale na druhej strane nemôžeme nezmieniť jeho vyjadrenia zo začiatku roku 1938, keď zdôraznil, že ak Praha nevyhovie slovenským požiadavkám v tomto dvadsiatom roku republiky, tak povieme zbohom Praha, ani jeho vystúpenie na Turičnom zhromaždení v júni 1938. Až potom môžeme dať do kontextu, akú republiku chcel Hlinka zachovať (a nielen on, ale aj jeho najbližší K. Sidor, J. Tiso, M. Sokol a iní).

Úplne tragicky vyznel záver, kde do ohnivého pekla autori poslali nástupcov A. Hlinku, ktorí vraj založili fašistickú Slovenskú republiku. Každý historik by sa mal pozerať na historické udalosti historicky, teda analyzovať situáciu takú, ako sa vyvinula. Hlinka nečelil tým výzvam, ktorým čelili jeho nástupcovia. Urobiť z nich endemických netvorov, nehodných Hlinkovho mena je v podstate hlúpe. A nakoniec štáty buď sú alebo nie sú. Môj otec a moja Mama, ktorí tvorili tú Slovenskú republiku, určite žiadni fašisti neboli. Boli len lojálni a aj nelojálni občania tejto republiky. Charakterizovať možno výlučne režim, ale pri jeho charakteristike sa používajú klišé namiesto skutočného vedeckého rozboru.

Takže tak.