ANTON GÚTH: KEĎ JE NEDEĽA, MUSÍME MAŤ VIANOČKU

Lekár prof. MUDr. Anton Gúth, CSc., napísal popri predchádzajúcich aktivitách v oblasti literatúry faktu svoj prvý román Keď je nedeľa, musíme mať vianočku. Už sám názov o knihe veľa napovedá, predovšetkým však to, že jej autor je nositeľom hlbokej kresťanskej a národnej identity – vianočka ako taká, upletená z deviatich prameňov, symbolizuje božské dieťa (pripomína bábätko v perinke).

Román je akousi ságou rodiny a vôbec obyvateľov dolného Záhoria a okolia. Autor nás hneď v úvode uvádza do frontového ošiaľu na jeseň roku 1914 pri poľskom meste Lublin. Vojaci Michal a Ján, schúlení v zákopoch pred nepriateľskou paľbou, nadávajú na tých, čo vojnu vyvolali. Michal príde o nohu, Ján zomrie… Michala sledujeme na ceste bojiskami (v Rusku dokonca tlmočí Milanovi Rastislavovi Štefánikovi), až po jeho návrat domov v roku 1917.  Od tej chvíle sa odvíja osud oboch rodín už na Záhorí a v Bratislave. Pred čitateľom sa odohrávajú príbehy v čase vzniku prvej ČSR

„Zastavme sa tot u Trajlínka v šenku. Ked ukážeš kvér, naleje aj bez puaceňá. – A tak zašli do šénku.“

atmosféru zrodu prvej Slovenskej republiky, prechod frontu v roku 1945 („Vlastňí prechod prežili Gúci s Kovaňičovcama a súsedama od Lagú ve sklepje. Tonda tam zbiu z fošňí také pričňe, na kerích sa dauo sedzet a aj ležat. Ňigdo neležau, šeci sedzeli a modlili sa. Ked uderiu u Slápkú šrapnel, šecko sa zatrásuo. Jeden ze súsedú pusciu do gaťí. Mauí Pali vtedi povidau: Ňejak to tu smrdzí. A on, chuďák, na to: To ufám tá mína…“), uchopenie moci komunistami, združstevňovanie, presťahovanie autorových rodičov do Bratislavy, štúdium autora na lekárskej fakulte, prvé zamestnanie, poryvy roku 1989, peripetie poprevratového života, všetko plnokrvne až do dnešných dní.

Knihu pokladám za jednu z najlepších, akú som kedy čítal o Záhorí a jeho obyvateľoch v záhoráckom nárečí, v tomto prípade v levárčanskom nárečí. Svedčí to o vrúcnom Gúthovom príklone k rodnej dedine, k lokálnej a regionálnej histórii, k bohatstvu a hodnotám, ktoré nám zanechali naši predkovia. Pripomína nám, že v dnešnom svete, zahltenom módnym chválením sa cudzím perím, nesmieme zabúdať na náš duchovný skvost – nárečie, historický fenomén a ozdobu nášho bytia, naopak, treba ho chrániť a zveľaďovať, aby jeho krása a nenapodobiteľnosť nezanikli. Evokuje to vo mne spomienky na našich literárnych velikánov, takpovediac prvolezcov po hrdom štíte slovenčiny –   Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý svoj román René mládenca príhody a skúsenosti napísal ešte nárečovým jazykom podľa vlastných, ešte nesystémových pravidiel, a to tak, aby mu porozumel pospolitý ľud, resp. Juraja Fándlyho, ktorý písal už v bernolákovčine, vôbec prvej kodifikácii slovenského jazyka, založenej na západoslovenských nárečiach. 

Anton Gúth, hľadač a objavovateľ vlastných koreňov, svojou knihou výrazne prispieva k rozširovaniu a prehlbovaniu obrazu genia loci rodnej obce, obohacuje tvorivý kapitál jej obyvateľov, historicky kultivuje miesto, odkiaľ pochádzajú, miesto, z ktorého „štartujeme“ do sveta a s ktorým zostávame špecifickým spôsobom trvalo spojení, životne i vnútorne spätí, teda aj oplodňovaní. Zároveň poukazuje na mnohé dôležité sociálne, civilizačné, kultúrno-politické aspekty, odhaľuje svedectvá zachované v individuálnej kolektívnej pamäti Levárčanov a oživuje tak širšiu kultúrnu pamäť, ktorá nadobúda dôležitosť aj v hľadaní a  umocňovaní podstaty a koloritu ich života.

Profesor Gúth, prednosta Kliniky fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Nemocnice s poliklinikou akademika Ladislava Dérera v Bratislave, uznávaný pedagóg, autor 120 odborných článkov, 30 odborných kníh (založil a vedie časopis Rehabilitácia), svojou výraznou dvojdomosťou, vnútornou previazanosťou profesie s kultúrno-estetickými hodnotami, predstavuje v dnešnom  roztrieštenom čase a priestore výsostne renesančného človeka s pevne ukotvenými morálnymi kvalitami. Prezradíme o ňom, že sa zúčastňoval na vybudovaní vysokej školy z odboru fyzioterapia v Nemecku, navyše – väčšina lekárov aktívne pracujúcich v súčasnosti v odbore fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia na Slovensku sú jeho žiaci.  

Anton Gúth sa popri medicínskej a pedagogickej práci systematicky venuje štúdiu dejín Slovanov a Slovákov, osobitne otázkam ranného stredoveku a najmä archeologickému nálezisku v Bojnej. Pravda, jeho pero najradšej načiera do histórie obyvateľov pod Bílú horú, na čarovnom území, ktorému dali naši predkovia pomenovanie Zá-horí. Spomenieme iba niektoré z jeho kníh mimo profesijného odboru: Levárky (monografia o Malých Levároch spolu s Helenou Gúthovou, 1997), Levárčansko-slovenský slovník na čítanie (spolu s kolektívom, 1997), autorsky sa podieľal na knihách Trávnica (1995), Vráble (2001) a na popularizačnej knihe o otužilectve s názvom Voda a chlad: prevencia – liečba – rehabilitácia (2008).  

Dielo viacvrstvovým spôsobnom, plasticky a obsažne zachytáva život a osudy ľudí na Záhorí v časovom oblúku vyše jedného storočia. Je to vskutku pútavé čítanie, plné zaujímavých historických udalostí, rodinných príbehov, podnetných zamyslení, úvah a filozofických sentencií, ktoré neraz tnú do živého, a predovšetkým osudov, aké prežívali mnohé rodiny nielen na Záhorí, ale na celom Slovensku. A v tom tkvie aj prínos tohto diela do slovenskej biografickej literatúry. Knihu dopĺňajú vzácne dobové fotografie, ktoré dokumentujú život a tvorivosť ľudí v Malých Levároch a v ich okolí a, prirodzene, aj v Bratislave.

Anton Gúth v knihe hojne využíva, ako sme už povedali, levárčanské nárečie. Knihu završuje preňho príznačným krédom. Naši predkovia už odišli. Čo po nich zostalo?:

…a co po nás zostane. Peňíze sa rozkotúlajú. Auta dajú do šrotu. Domi a stavbi sa rozpadnú na prach. Nezostane ňic, enem ten kúšček času, co strávíš s druhíma, enem tá odrobinka uáski, co dáš druhému, abi sa ťi otevreli dvera k Pánovi, kerí to šecko sleduje, odváží a može si ťa vzít…