ZÁDUŠNÁ SV. OMŠA ZA DOC. JOZEFA ŠOLTÉSA
v Kostole Najsvätejšej Trojice
Doc. Jozef Šoltés, podpredseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, nás predišiel do večnosti 10. decembra 2022.
13. marca 2023 v Kostole Najsvätejšej Trojice zádušnú sv. omšu za zosnulého celebroval otec Ján Ďurica, SJ.
Po sv. omši sa v Dome Quo vadis konalo spomienkové stretnutie rodiny a priateľov.
Smútočné príhovory doc. Ivana Vlnku a prof. Jozefa Rydlu, ktoré odzneli po sv. omši prinášame v plnom znení.
Príhovor doc. Jána Vlnku
V živote človeka sú chvíle, ktoré nás zastihnú nepripravených a ich príchod nás prekvapí. Bolestne sa nás dotkla i smutná a nečakaná správa o náhlom odchode nášho kolegu, doc. Dipl. Ing. Jozefa Šoltésa.
Pripadla mi dnes veľmi ťažká úloha rozlúčiť sa s ním. Jozef Šoltés bol básnik, publicista, odborník na termodynamiku na Technickej univerzite v Mníchove. Narodil sa 11. marca 1939 v Košťanoch (dnes Valaliky). Dňa 19. decembra 2022 ho našli mŕtveho doma v jeho byte v Mníchove.
Jozef Šoltés bol vynikajúci slovenský propagátor, sám si hovoril RED CONSUL (Červený konzul). Bol vydavateľ, básnik, pracovník Technickej univerzity v Mníchove, ilustrátor, pedagóg, redaktor, autor slovenského národného muzikálu, člen Umeleckého odboru Matice slovenskej, redigoval časopis Slobodné Slovensko.
V roku 1956 začal pracovať ako vychovávateľ v detskom domove v Košiciach. Od detstva rád kreslil a mal záujem o umenie. Jeho talent sa začal naplno rozvíjať počas stredoškolských štúdií. Po nich nastúpil na Vojenskú vysokú školu automobilovú ako kadet – bolo to v Nitre v rokoch 1956 – 1958. Bol dôstojníkom, nadporučíkom v Česko-slovenskej ľudovej armáde v rokoch 1958 – 1960. Z Košíc odišiel v roku 1961 do Prahy, kde bol až do roku 1968 technikom – vedúcim autobusovej dopravy.
Vysokoškolské štúdium začal na Českom vysokom učení technickom v Prahe a štúdium dokončil v Mníchove. Dňa 28. októbra 1968 išiel na dva týždne do Viedne a emigroval. Osud emigranta nebol ľahký.
Ako sám hovoril, až v Mníchove sa naučil správne po slovensky. Študoval a popritom robil taxikára. Jeho motto bolo:
Až v cudzine poznáš, aký Ti je Tvoj rodný domov vzácny.
Slovenskú štátnosť pokladal za dejinne dôležitý krok vo vývoji slovenského národa a tomu slúžil. Keď vznikla druhá Slovenská republika, rozmýšľal, ako pomôcť Slovensku. Zorganizoval zbierku zdravotníckych potrieb a sám odšoféroval nákladné auto na Slovensko.
Vydával viaceré periodiká: Quo Vadis, Quidquid, Gaudeamus Germino, Jozef Šoltés, JožoViny JežoViny, Gaudeamus Germanici a iné.
Prekladal odborné knihy z nemčiny do slovenčiny a zo slovenčiny do nemčiny, ale najradšej pracoval na dvojjazyčných, slovensko-nemeckých vydaniach publikácií.
Ja som sa s Jozefom Šoltésom zoznámil prostredníctvom podpredsedu Svetového kongresu Slovákov. Keď prišiel na stáž na Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity, prejavil sa charakterom ako Nemec – mal zmysel pre poriadok a disciplínu. Bola mu pridelená miestnosť, kde predtým zomreli predčasne dvaja alebo traja pracovníci. Na vlastné náklady dal miestnosť vymaľovať, dal vytrhať parkety a pod parketami sa našiel liter rozliatej ortuti. Takto vyriešil záhadu úmrtia pracovníkov. Často ma navštevoval v mojej miestnosti, dal si kávu a štamperlík slivovice. Veľmi rád u mňa diskutoval s mojimi návštevami. Pri jednej debate hovoril o rozvoji vodíkových technológií. Tak sme sa s kolegami rozhodli založiť vodíkovú spoločnosť HYDROGEN FUEL CELLS SLOVAKIA.
Pri jednom rozhovore sa ma spýtal, čo by sme mohli urobiť pre Slovensko. Navrhol som mu vybavovať stáže pre našich nadaných študentov v nemeckých podnikoch. Hneď súhlasil a postupne to aj realizoval. Podarilo sa mu vybaviť stáže v nemeckých podnikoch pre 13 študentov.
Väčšinou to boli stáže v chladiarenských podnikoch. Spomeniem len dva prípady: Vďaka pomoci Ing. Petra Virsíka, námestníka Ciba Geigy, jeden študent bol umiestnený v podniku BMW. Ten sa tam tak osvedčil, že keď skončil štúdium na Strojníckej fakulte, firma ho poslala do svojho vývojového strediska v Kalifornii. Neskôr Ing. Šoltés pomohol ešte jednému študentovi študovať na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte (ETH) v Zürichu.
Smrťou Jozefa Šoltésa sa končí jeho život, ale jeho dielo zostava v našich mysliach. Bude nám, rovnako ako všetkým priateľom a známym, veľmi chýbať. Prosíme vás, aby ste si všetci spomenuli na pekné chvíle strávené s ním a uchovali si spomienky na neho vo svojom srdci.
Jeho smrť bola nečakaná. Nestihli sa vydať jeho básne, poviedky, námety. Nestihli sme sa s ním rozlúčiť.
Uchovajme si ho v našich srdciach.
Urob si dielo na poli,
tak jak sa najviac dobre dá.
A nebuď rodu nezbeda.
Príhovor prof. Jozefa Rydlu
Príde ti nechať všetko, čo si ľúbil
s najvrelejším citom. Prvé bôľne rany
vyhnanstva luk ti vsadí by ťa ubil.
Okúsiš, jak je od sĺz príliš slaný
chlieb z cudzích rúk a jak ťažko sa stúpa
po cudzích schodoch, kde si nevítaný.
Dante Alighieri, Raj, XVII, 55-60
Dnes si pripomíname zavŕšenú pozemskú púť Jozefa Šoltésa a pripamätávajúc si jeho pamiatku, vzdávame úctu všetkým tým slovenským mužom a ženám, ktorí v „službe bratom“ utkali „zlatú niť“ našej národnej, náboženskej a občianskej slobody i štátnej samostatnosti, tým slovenským mužom a ženám, ktorí – kto doma v zotročenej vlasti, v žalároch, na šibeniciach, kto vo vyhnanstve – vydávali svedectvo o pravde.
Životná púť Jozefa Šoltésa je výrečným svedectvom jednej generácie – pokolenia, ktoré naše matky splodili pre Slovensko, ale ktoré Slovensku doma nemohlo plne slúžiť, pretože moloch červenej posadnutosti chcel z našej domoviny vyplieniť tisícstoročné „dedičstvo otcov“: vieru v Boha, lásku k blížnemu, lásku k vlasti.
Po zlovestných päťdesiatych rokoch – vyjadrené veršami Slovenského žiaľu národného barda Andreja Žarnova:
… z vlčieho hniezda stalinského mieru,
z ostnatej hrôzy jeho obrancov,
oponou hraníc prevŕtal si dieru
z krajiny sĺz a hrobového zmieru.
a veršami Kvapky krvi po vojenskej okupácii v roku 1968:
Bez tváre cti a čela rozvahy,
po zuby zaodiaty železom, –
tak tiahne tento august do dejín
po onej noci o hodine zlodejov.
– odišiel do dobrovoľného vyhnanstva. Vo vyhnanstve sa však zamýšľal nad tým, ako vrátiť nášmu národu stratenú dôstojnosť, ako prinavrátiť Slovensku slobodu a štátnu samostatnosť, ako nastoliť v našej domovine demokratický ústavný systém zaručujúci slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu náboženskú, slobodu politickú. Noviny Slovákov v cudzine s názvom Slobodné Slovensko, ktoré vznikli v roku 1945, nepretržite vychádzali až do roku 1993 a ktoré sme určitý čas mali česť spolu redigovať, o tom podávajú výrečné svedectvo. A v hĺbke srdca Jozefa Šoltésa, ako v srdci každého z nás, ležala rečnícka otázka každého beženca: „Vrátim sa ešte?“
Náš slovenský národ prešiel úskalia krušných dejín len preto, lebo veril v Boha, ktorý nášmu národu tak žehnal, že z jeho lona vyšli desiatky a desiatky oddaných služobníkov pravdy, práva a spravodlivosti. Vymažme z našich kultúrnych i politických dejín katolíckych kňazov, evanjelických pastorov, kalvínskych kazateľov, židovských rabínov – a zostane nám iba hŕstka prachu…!
Kiež by si toto uvedomili ak už nie príslušníci súčasného pokolenia, tak aspoň budúce generácie!
Ak je dnes Slovensko opäť na mape, ak je dnes opäť zvrchovaným štátom, samostatnou republikou, je to preto, lebo väčšina Slovákov si konečne uvedomila pravdivosť Štúrových slov, ktorý už svojim rovesníkom v 19. storočí vštepoval do mysle, že na to, „aby sme mohli obsadiť a zaujať miesto, aké nám podľa našich síl a schopností patrí, musíme sa raz navždy vymaniť spod neznesiteľného cudzieho jarma a získať si štátnu samostatnosť, lebo národ, ktorý je v otroctve, ruky má poviazané, ducha stiesneného a naveky ho ohrozuje nebezpečenstvo, že prvej či neskoršie zahynie“.
Splnila sa tak nielen Štúrova predstava, ale aj túžba všetkých poctivých Sloveniek a Slovákov ísť „verní sebe, svorne napred“ samostatným svojským životom slovenským, ako to do sŕdc i myslí zasa svojho pokolenia vštepoval prvý prezident Slovenskej republiky, katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso.
Som nesmierne rád, že sme sa s Jozefom Šoltésom dožili chvíle, keď sa začal napĺňať zmysel slovenských dejín, ktorým nie je nič inšie než „túžba po spravodlivosti“. Pre neho a pre mnohých ďalších, ktorí odišli do dobrovoľného vyhnanstva, lebo odmietli slúžiť svetu klamstva, nenávisti a triedneho boja, stala sa borba za ľudské práva, za občianske slobody, za obnovu štátnej samostatnosti Slovenska zmyslom života. Aj on musel po rozhodnutí odísť do exilu zanechať tu všetko, čo ľúbil „s najvrelejším citom“. Stal sa z neho beženec, „človek-milión“, ktorý okusoval, „jak chutí chlieb z cudzích rúk“ i „ako sa stúpa po schodoch, kde si nevítaný“. On sám najlepšie vedel, a s ním i všetci tí, ktorých prízrak komunizmu zbavil práva mať vlastnú tvár a mať slovenský domov, že nebol ani prvým, ani posledným utečencom…
Dnes, keď sa spolu modlíme za pokoj jeho duše, je ten deň, keď si každý z nás uvedomuje, či vie, čo je to zázrak. Áno, je to mimoriadny Boží dar: vyhnanci sa vrátili domov, zlámali pútnické palice, o ktoré sa opierali cestou Adventom. Všemohúci nám preukázal svoju nekonečnú lásku, lebo len jeho vyvolenci môžu zaživa uzrieť Eden. „Áno, toto je deň, čo učinil Pán!“
Jozef Šoltés sa vrátil. Vrátil sa domov, na Slovensko. Vrátil sa do rodnej vlasti. Slovensko však nie je viac tá krajina, ktorú opúšťal. Zmenilo sa Slovensko. Slováci sa zmenili….
Odísť bez nádeje na návrat je bolesťou každého beženca. Napriek všetkým útrapám utečeneckého života sa Jozef Šoltés vrátil domov a s františkánskym bardom Rudolfom Dilongom nám už z neba odkazuje:
Verný som otcovizni ostal,
nepovie nikto, že som zradil,
úbohé vyhnanstvo som dostal,
cvendžiaci groš som nehromadil,
aby som ho do futra zašil,
tvoj sen o tebe, Slovensko,
som ziskom nezaprášil.
Aj Jozefovi Šoltésovi bola známa tá biblická skúsenosť, o ktorej spoločne hovoria štyria evanjelisti Ján, Lukáš, Marek a Matúš: „Vrátil sa medzi svojich, a svoji ho nepoznali.“ Aj túto skúsenosť opäť pozná len beženec. Beženec, ktorý toho zažil veľa, dožil sa zmeny, návratu k svojim, zostal medzi nimi, a svoji ho nepoznali…
Áno, aj Jozef Šoltés bol spolutvorcom toho zázračného diela, ktoré prispelo k prinavráteniu našej dnešnej slobody náboženskej, národnej i politickej. Prínos týchto ľudí pre celé slovenské národné spoločenstvo raz azda pochopia a docenia aspoň budúce pokolenia Sloveniek a Slovákov…
O zmysle a význame života a diela týchto mužov nášho slovenského národa akiste najvýrečnejšie hovoria slová beženca pozemským Adventom, básnika-exulanta, spišského kňaza Mikuláša Šprinca:
My sa pominieme, ale ideály krásy, pravdy, dobra, spravodlivosti, ktorým sme žili, ostanú. Pri konečnej žatve nájdu anjeli aj naše snopy a zhromaždia ich do stodoly Božej. … Robili sme všetko z lásky a za lásku sa neplatí/
Jozef Šoltés mal rád Johanna Sebastiána Bacha, Danteho Božskú komédiu a z poézie Gorazda Zvonického pravidelne citoval verš z jeho Výkrikov pri invázii: Štít bezbranných je Boh a česť! Verše na Bachovu Toccatu a fugu d-mol skončili v spaľovni, kde škandalóznym rozhodnutím tzv. bavorského právneho štátu skončila aj celá jeho písomná pozostalosť: básnická tvorba, preklady, výsledky jeho celoživotnej vedeckovýskumnej práce. Zostali len spomienky na dobrého, pracovitého a veľkorysého človeka.
Vo svetle vertikálnej i horizontálnej jednoty, ktorá spája toto naše lúčiace sa spoločenstvo, dnes znie Dovidenia ako posledný pozdrav Jozefovi Šoltésovi – „Vihodňarovi z Prahy, doživšiemu v Mňihove“.
S celou slovenskou pospolitosťou, ktorá Jozefa Šoltésa poznala, a to na všetkých poludníkoch a rovnobežkách nášho Slovenska a celej slovenskej diaspóry, hovoríme so svätým Hieronymom: „Je veľkou bolesťou, že sme ho stratili, ale my Ti, Pane, vďačíme za to, že si nám ho dal, vlastne, že nám ho stále dávaš, pretože ten, kto sa vracia k Otcovi, z domu neodchádza.“ (Ep. 85, 1).
Dovidenia, Jozef!
Ве́чная па́мять! / Večnaja pamjať!
Kým čas nás nezblíži
Jozefovi
Iľja Čičvák
Pod oblohou mračien
dážď sa spúšťa
Slnka niet.
Aj to sa spiklo s dňom radosti.
Vrtochy, nie cnosti.
Pri stole prázdnom
búšim sa do viet.
Bez teba I veleba vína
zostáva len sonet.
Svetom si sa dal.
Krutý to, krivočiary,
Len klamstvá a frázy
Pomaly nevie jak sa voda mrázi.
Um tvoj svet si prial
A srdce doma zostalo ti
Ako drahá mati.
Vo vyhni Múzy
Piesne kul si
A plodil básne
A spievať si nikdy neprestal.
Dych tvoj v nich nezhasne.
Ty nevieš že odchod tvoj zrodil rany
Jak na svätom kríži.
A nič ich nezhojí.
Odpočívaj, druh môj.
V pokoji.
Kým čas nás nezblíži.
DANIELA SUCHÁ
Foto: JOZEF HUDEK