Slovenskí otcovia biskupi a kňazi slávia za Stanislava Dusíka, ktorý odišiel vo veku 73 rokov do večnosti 6. decembra 2019, zádušné sväté omše na Slovensku, v jeho milovanom Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, na rôznych slovenských misiách v zahraničí. J. E. Mons. František Rábek, predseda Rady Konferencie biskupov Slovenska pre kultúru, bude sláviť za zosnulého zádušnú sv. omšu v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch na peknej ceste vo štvrtok 30. januára 2020 o 18.00 h. Na husliach zahrá Peter Michalica, na fujare Štefan Suchý, úryvok z poviedky Stana Dusíka V záhrade večnosti prednesie Jozef Šimonovič.

Skromný, pokorný a dobrý človek s veľkým srdcom  – charizmatický Majster Stanislav Dusík nás na sv. Mikuláša predišiel do večnosti. Povolal si ho k sebe Domov jeho milovaný Pán, ktorého Svätú Tvár stvárnil mnohokrát. Jeho oltáre, obrazy a ilustrácie privádzajú po celom svete ľudí bližšie k Pánovi a prinášajú pokoj a radosť.

Stanislav sa vo svojich obrazových interpretáciách snažil pochopiť nepochopiteľné. Svoje videnie sveta sprostredkúval prostredníctvom obrazov, pred ktorými človek zastane v nemom úžase cítiac, že tento umelec trávi dlhé hodiny v meditáciách, tichu a modlitbách.

„Z večnosti záhrad sme sem prišli a do záhrad večnosti putujeme už od svojho narodenia. Každý z nás je pocestný na krátkej a namáhavej púti životom a krok za krokom sa blížime do rodnej Dediny, do Domu svojho Otca. Ako „márnotratný syn“, ktorý tu na zemi už všetko prehajdákal, dlho naberáme odvahu, aby sme sa nakoniec priznali a povedali si v hĺbke svojho unaveného srdca: veru lepšie sa darí sluhom v Dome môjho Otca ako mne biednemu a večne nespokojnému tulákovi bez domova na tejto cudzej zemi. Lebo zem, to je len prechodné bydlisko a nič trvalé na nej nenájdeš. Mnohí z nás si až príliš dávajú záležať, aby boli ako lacný román viazaný vo vlastnej svinskej či somárskej koži. Lenže lacné romány bez obsahu nik nečíta a skôr či neskôr skončia na smetisku alebo ich hodia do ohňa.

V mojom živote sú len dve veci isté – miesto a hodina môjho príchodu a to, že raz odídem. Smrť, to je po narodení tá druhá istota, aj keď neistého dáta. Každý rok som o rok starší, každý rok mám o rok menej, každým dňom som o deň bližšie k smrti. Smrť je jediná vec na tomto svete, ktorá mi robí najmenšie starosti, lebo viem, že sa jej nemožno vyhnúť. Viem, že raz ako úzkou bráničkou, ktorú som objavil už dávno v detstve, budem musieť ňou prejsť.

Bože, ako sa len ten čas vlečie. Ako keby som na tej posteli ležal celú večnosť.  A potichučky som sa vyplazil na dvor.

Prvé, čo mi padlo do očí, bol bledomodrý kastrólik, trochu otlčený a celý ožbrindaný, čo z neho kačice žrali. Pozerám na ten kastrólik a tu som zbadal niečo neuveriteľné. Jasne som videl ten kastrólik, ale videl som aj do vnútra modrého smaltovaného plechu, ktorý sa  mi zdal, akoby ho tvorili milióny drobulinkých mušiek, ktoré sa hmýrili, ale jedna druhej sa nedotýkali. A tu som začul silný, ale príjemný hlas, ktorý mi hovorí:

JA SOM TVOJ BOH! ÁNO, SOM TAKÝTO, AKO MA VIDÍŠ.

Strašno som sa začudoval a pozrel som sa rýchle do neba. Gaštan spal v chládku ako zabitý. Prekvapilo ma to, lebo na taký hlas by sa musel určite zobudiť. Ale on sa ani nepohol. Vtom som si uvedomil, že ten hlas vychádzal zo mňa a ja som ho počul iba v sebe a sám. Keď som sa lepšie rozhliadol po dvore, videl som, že všetko sa kúpe pre mňa doteraz  v nepoznanom bielom svetle, ktoré som doteraz nikdy nevidel. Myslel som si, že asi vybuchlo slnko. Ibaže to svetlo nemalo so slnkom nič spoločné. Pozerám po dvore, vidím kastrólik, rebrík, videl som až k susedom na vysoký orech a ešte ďalej k potoku, aj vŕby sa kúpali v tomto čudesnom svetle. Prizriem sa lepšie a tu som si všimol, že to svetlo vychádzalo zo všetkých všecičkých vecí. Vychádzalo z rebríka aj z toho modrého kastrólika, aj z orecha a užasol som, lebo to svetlo bolo v nich a so svetlom slnka nemalo nič spoločné. Aj listy susedovho orecha vyžarovali toto svetlo. Dokonca aj vŕby, ktoré boli hodne ďaleko. Hlavou mi prebleskla myšlienka: Pane Bože, veď toto je dáky zázrak! Hádam celý svet takto žiari. Aby som sa o tom presvedčil, vybehol som na ulicu, kde sme mali kus malej záhrady a v nej nasadené zemiaky. Žiarili aj tie. Tu som si všimol, že mama, babka aj tetka, ktoré kopcovali tieto zemiaky, vyžarovali toto zázračné svetlo. Pozeral som sa po okolí a naozaj celý svet takto žiaril. Hlavou mi prebleskla myšlienka: Pane Bože, Ty si naozaj mojím Bohom, veď takéto niečo som ešte nikdá nikdy v živote nevidel.

Toto svetlo som vídal každý boží deň, a dokonca aj v noci. Takže som načisto stratil pojem o čase. Ešte šťastie, že každým dňom sa zoslabovalo. Asi na tretí alebo štvrtý deň sa moje oči vrátili do normálneho sveta a začal som vidieť veci také, aké sú.

Samozrejme, že som o tom, čo som videl a zažil, ani nemukol. A keby ma boli aj na švíky rezali, slovka by zo mňa nevytiahli. Kto raz takéto zažil, tomu by už darmo vysvetľovali, že nie je stvorenie Božie, že je z nejakej chlpatej opice a musí byť prísnym ateistom a mať správny vedecký svetonázor. Je nepochybné, že ja som vtedy musel mať tri a pol roka. Alebo tak nejako.

Na svete nejestvujú náhody, lebo všetko sa deje z vôle Božej.

A viem aj to, že až raz prejdem záhradou môjho života a dostanem sa na jej koniec, On mi znenazdajky otvorí túto tajnú bránku môjho detstva a ja celkom nebadane, bosými nohami, mokrými od rannej rosy, potichu vojdem do Záhrad večnosti.“ 

Úryvok z poviedky Stanislava Dusíka V záhrade večnosti

Stanislav Dusík v spomienkach

Akademický maliar Stano Dusík, významný slovenský umelec – maliar, grafik, ilustrátor a spisovateľ, žil a pôsobil vo Florencii. Jeho diela sa nachádzajú v galériách a súkromných zbierkach v mnohých krajinách sveta, napríklad  aj v Centre Georges Pompidou či v Louvre v Paríži, a možno ho zaradiť medzi najvýznamnejších tvorcov v oblasti sakrálneho umenia 20. storočia. 

Stanislav do pozemskej záhrady prišiel 6. júna 1946 v Boleráze, kde navštevoval základnú školu, potom študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a v štúdiu ďalej pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde pod vedením profesora Vincenta Hložníka vyštudoval maľbu, knižnú ilustráciu a grafické techniky. V roku 1982 emigroval do Talianska. Azyl mu udelil taliansky prezident, napriek tomu sa nestal talianskym občanom a ostal Slovákom.

Jeho maliarsku tvorbu môžeme rozdeliť do dvoch kategórií – na komornú maľbu  a monumentálnu maľbu, ktorá má prevažne sakrálny charakter. V oblasti grafickej tvorby pracoval takmer vo všetkých technikách, v ktorých prevažujú techniky hĺbkotlačové (suchá ihla, lept, akvatinta, mezotinta). Svojimi ilustráciami vyzdobil viac ako dvesto kníh rôznych žánrov a v rozmanitých technikách.

Z jeho literárnej tvorby spomenieme knihu Boleráz, Boleráz a Jediné plátno Pravého Majstra, za ktorú mu bolo udelených viacero medzinárodných ocenení. Ako jediný výtvarník – ikonograf bol nominovaný do výskumného tímu pri sindologickom rímskom centre Caravita, ktorý sa venuje vedeckému výskumu Turínskeho plátna – Sindone.

Jeho obľúbeným spôsobom vyjadrovania je esejistika. V roku 1987 mu v celonárodnej talianskej súťaži bola udelená Prvá cena za eseje o Sindone.

Z množstva samostatných či skupinových výstav uveďme aspoň tri.

V jubilejnom roku 2000 zorganizovalo mesto Rím a Vatikán exkluzívnu výstavu v Museo del Risorgimento. V roku 2002 sa podieľal na kolektívnej výstave inštalovanej v historickej sieni v krídle Karola Veľkého na Svätopeterskom námestí Človek a jeho náboženská dimenzia v Európe. Pri príležitosti 1150. výročia príchodu svätých solúnskych bratov Konštantína Filozofa a Metoda do Rasticovej ríše zorganizovala Matica slovenská, Magistrát mesta Bratislavy a DEDIČSTVO OTCOV, o. z., výstavu Hlahol zvonov v Primaciálnom paláci v Bratislave.

V knihe návštev sa uvádza:

Ďakujeme za nádherné obrazy z nášho života. Je to ako modlitba, ktorá upokojuje a dvíha človeka. Vďaka, veľa Božieho požehnania.

Amazing! Najkrajšia výstava, akú som doteraz videla! Thank you so much!

Matica slovenská mu ešte ako študentovi v roku 1969 udelila Cenu Matice slovenskej za ilustrovanie Shakespearovho Hamleta a na umeleckého génia pamätala aj v jubilejnom roku sv. Cyrila a sv. Metoda v roku 2013, keď mu udelila najvyššie matičné vyznamenania.

Za jeho diela mu bolo udelených množstvo významných ocenení, ako napríklad: Prvá cena Zlatá medaila „CARLO MAGNO“ – Firenze 1985; Prvá cena „Ex Equo GIORGO VASARI“ – Milano 1989; Prvá cena Veľkí profesori v dejinách súčasného umenia – Scuola  Nazionale di Storia dell´Arte, Parma 1989; Prvá cena Medzinárodný exlibristický konkurz „Giubileo 2000“ – Pescara 2000; Cena Ľudovíta Fullu – Bratislava 2002; Prvá cena „Fiorino d´Oro“ – XXIII. Premio Firenze, Firenze 2005; Cena Fra Angelica – Bratislava 2009.

V mnohých knihách o umení nájdeme meno Dusík medzi takými géniami ako Michelangelo, Leonardo, Picasso, Dali… V Taliansku ho považujú za veľkého umelca – Slováka, ktorý pôsobil ako profesor na Akadémii v Cividale a v Scola di restauro vo Florencii. 

Slovenskí otcovia biskupi a kňazi slávia za Stanislava zádušné sväté omše na Slovensku, v jeho milovanom Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, na misiách i v Reykjaviku. J.E. Mons. František Rábek, predseda Rady KBS pre kultúru bude sláviť za zosnulého zádušnú sv. omšu v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch dňa 30. januára 2020 o 18.00 hod.

Rehoľníci a rehoľníčky, rodina, priatelia a veriaci pamätajú naňho v modlitbách a v spomienkach.

Stanislavov život a dielo sprevádzali jeho milované sestry z Ľubice, sestry klarisky kapucínky z Kopernice, Majka Giuseppina z benediktínskeho kláštora na ostrove Rab i brat Gabriel z benediktínskeho kláštora v Clevelande. Sestra Jana z Kláštora Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Ľubici sprevádzala Stanislava modlitbami a povzbudeniami celé desaťročia a spolu so spolusestrami sa modlia za spásu jeho duše pred obrazom Nepoškvrneného Počatia Panny Márie a Sedembolestnej Panny Márie, ktoré Stanislav vytvoril.

Pani Eva Kristinová dodáva:

Stanislav Dusík mal vo veľkej úcte a láske svätých Cyrila a Metoda, ktorú sal spolu s materinským mliekom, veď jeho milovaní rodičia prijali sviatosť manželstva práve 5. júla na sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorí k nám prišli vďaka Rasticovmu posolstvu cisárovi Michalovi III. Na vernisáži jeho výstavy Hlahol zvonov som recitovala Proglas. Obaja sme spolu s Maticou slovenskou bojovali za osadenie pamätníka svätých Cyrila a  Metoda a  Gorazda v Bratislave. Svätých solúnskych bratov a prvého slovenského arcibiskupa sv. Gorazda spolu s kráľom Rasticom zvečnil  Majster Dusík vo  svojich veľkolepých dielach. Nebeská brána sa mu otvorila dňa 6. decembra 2019, keď ňou vstúpil do Kráľovstva nebeského, rozmnožujúc tam rady našich velikánov.

Stano Dusík:

HVIEZDA RANNÁ *  STELLA DEL MATTINO * MATER DEI ORA PRO NOBIS

        CARISSIMO STANISLAV DUSÍK

R.I. P.

DANIELA SUCHÁ, rod. Dusíková

FOTO: Archív CYRILOMETODIADY, o. z.