Jeseň roku 1918 bola na Slovensku mimoriadne búrlivá. Svetová vojna sa končila, monarchia sa rozpadávala, na jej troskách vznikali nové štáty. Vojaci sa vracali domov z frontov, radikalizovaní štvorročným utrpením v zákopoch a aj utrpením svojich blízkych v dôsledku všeobecného nedostatku, ba aj hladu. Nastával prevrat, ktorý bol v znamení konca starého poriadku a nástupom nových pomerov. Žiaľ, prevratové udalosti stáli životy nevinných obetí. Jednou z nich bol aj obyvateľ Hrachovišťa Anton Paulech, ktorého život vyhasol na námestí v Novom Meste nad Váhom 4. novembra 1918. Krvavé novomestské udalosti si toho dňa vyžiadali sedem ľudských životov a mnoho ľudí bolo ranených. Čo o nich vieme?
Správy o prevrate a konci monarchie priniesol do Nového Mesta lekár Rudolf Markovič, účastník slovenského zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine, na ktorom bola prijatá Deklarácia slovenského národa o vôli národa žiť s Čechmi v jednom štáte. Markovič doniesol aj niekoľko vytlačených exemplárov Deklarácie, ktoré sa vzápätí začali vylepovať na domy. Keďže sa od 1. novembra 1918 vracali z frontov ozbrojení vojaci, situácia bola mimoriadne búrlivá. V Meste vznikla Národná rada, aby sa udržal pokoj. V okolitých obciach sa ľud začal búriť, vyháňal maďarónskych učiteľov, notárov a ďalších exponentov starého režimu. Oporou uhorského štátu, hlavným šíriteľom uhorskej štátnej myšlienky a maďarizovania na slovenskom vidieku boli židia. Zároveň ich sociálna supremácia, vykorisťovanie, krčmárske licencie a ďalšie nekalé praktiky zbedačovali masy, a tak ľud v prevratových časoch začal rabovať ich obchody, krčmy aj byty. V soboru 2. novembra 1918 roduverní novomestskí Slováci šli do Bziniec na pohreb evanjelického farára a národovca Samuela Delingu. Cestou videli, čo sa deje v okolitých obciach. V Hrušovom mládež vyhnala zo školy štátnu učiteľku pre maďarizovanie, v Lubine hnal ľud po uliciach učiteľa a nútil ho spievať hymnu Hej, Slováci, lebo udával. Videli aj hlúčiky ľudí pred krčmami a obchodmi, ako búchali na dvere a kričali: „Žide, otvor, lebo bude zle! “ Olej do ohňa prilievali aj vojaci vracajúci sa z frontu, ktorí volajúc a spievajúc strieľali do vzduchu a aj oni boli mimoriadne roztrpčení na židov. Všetko vraj pripomínalo pogromové nálady v máji roku 1848, keď sa v Novom Meste aj na okolí odohrali veľké rabovky. V Novom Meste však ešte panoval napätý pokoj. Slovenskí národovci, a nebolo ich tu málo, si všimli, že ich Maďari, maďaróni aj židia začali na uliciach úctivo zdraviť, hoci ešte pred nedávnom ich častovali hanlivým „kutya panszláv“. Na mestskom úrade sa v podvečer konala porada mestského výboru, zápisnica zo zasadania datovaná 2. novembra 1918 bola ešte posledný raz napísaná v maďarskom jazyku. Istá zotrvačnosť sa prejavila aj tak, že výbor odsúhlasil 300 korún na súsošie cisárskej rodiny, o ktoré žiadal vojnu podporujúci úrad. Ešte len málokto veril, že Uhorsko sa naozaj rozpadne. Ale ďalšie zástupy prichádzajúcich vojakov a správy z okolitých obcí o prebiehajúcich nepokojoch len zvyšovali nervozitu. Predstavenstvo Mesta zorganizovalo improvizované stráže vyzbrojené puškami, pozostávajúce zo žandárov, financov aj iných živlov. Novomestský slúžny Rákoci telefonoval do Trenčína a žiadal o riadne vojsko, no bolo mu oznámené, že vojaci trenčianskej posádky sa rozutekali. Podplukovník Žarnovický Rákocimu oznámil, že posiela dvesto pušiek aj s nábojmi. Zásielka došla a zo stanice ju začali na vozoch odvážať úradníci a židia a dodali ju do hlavného stanu, ktorým bola Lowensohnova kaviareň na námestí. Zbrane sa tak dostali do nepovolaných rúk, čo bolo príčinou nasledujúcej tragédie. Tým istým vlakom ako pušky z Trenčína prichádzala aj čata maďarských vojakov, ktorí sa presúvali z Prahy domov. V Prahe boli svedkami udalostí 28. októbra, teda vyhlásenia Česko-Slovenska. Viedol ich akýsi nadporučík – Maďar, s ktorým začali Rákoci, Halachy a ďalší vyjednávať, aby v Novom Meste zostali na ochranu poriadku. Veliteľovi ponúkali sto korún denne, pekné ubytovanie, stravu, obyčajným vojakom tridsať korún denne a stravu. S ponukou súhlasili a vojaci sa hneď rozmiestnili hliadkovať po uliciach. Časť sa vydala večer do Čachtíc, kde to už vrelo. Cestou však niekto vojakov ostreľoval a veliteľ bol ranený strelou do hrude. Vojaci si netrúfali v tme a neznámom teréne pokračovať a vrátili sa do Nového Mesta. Na druhý deň ráno 4. novembra sa ľudia z okolia, ale i demobilizovaní vojaci začali zhromažďovať. Pôvodne sa mal konať jarmok, no obchody aj krčmy zostávali zavreté. Po námestí sa prechádzali vojenské hliadky s nasadenými bajonetmi a vojsko vytvorilo kordón, cez ktorý na námestie púšťali len domácich. Do Mesta sa hrnulo veľa ľudu z okolia, dav rástol a stúpala aj nespokojnosť. Vojaci nechceli pustiť zástupy na námestie. Ľud kričal, že potrebuje nakúpiť múku, cukor, petrolej. Rákocimu radili, aby zo štátnych zásob vydal ľuďom múku a cukor a tak ich uspokojil, ale Rákoci odmietol. Keď sa neozbrojený dav blížil ku kordónu, zaznel výstrel. Nato Rákoci vydal povel: Loni!, t. j. Strieľať!, a začala sa streľba. Veliteľ vojakov však tvrdil, že sa malo strieľať len ponad hlavy ľudí. Ale strieľalo sa aj z okien a striech okolitých domov a streľba tiež znela z okien Lowensohnovej kaviarne. Národné noviny 21. novembra 1918 v článku Krvavý deň v Novom Meste označili za pôvodcov bezhlavej streľby do ľudí miestnych židov. Keď sa ozvali výstrely, dav sa rozutekal a nastal zmätok. Na zemi zostalo sedem mŕtvych a niekoľko ťažko ranených. O chaotickej streľbe svedčí aj skutočnosť, že guľky zasiahli aj bývalého slúžneho Jozefa Kubíniho, ktorý sa vždy vydával za priateľa Slovákov. Zabitý bol aj Jozef Paulech, roľník z Hrachovišťa, ktorý so svojím dvanásťročným vnukom šiel do soliarne po soľ. Považské noviny uviedli, že vnuk plakal nad mŕtvolou starého otca. Ďalšou obeťou bol demobilizovaný vojak Martin Kuček z Moravského Lieskového, ktorý išiel s boľavým zubom k lekárovi. Guľka ho trafila do krku a smer priestrelu potvrdzoval, že výstrel padol práve z Lowensohnovej kaviarne. Dvaja vojaci z Lubiny, Slávik a Michal Krupa, boli jedným financom schválne zastrelení zblízka. Na námestí po priestrele nohy vykrvácal aj Adam Kopec, roľník z Lubiny. Podobne po ťažkom zranení dokonala aj vdova Eva Račková z Nového Mesta, nádenníčka, ktorá niesla pol litra mlieka pre svoje vnúčatá. Príbehy týchto obetí nesvedčia o tom, že by sa chystali na rabovanie.
Obete osudnej streľby 4. novembra 1918 na vyprázdnených uliciach a na námestí prezeral lekár Špitzer, posledné pomazanie im udeľoval prepošt Pongrác. Nik iný sa neodvážil pohybovať na verejnom priestranstve, pretože sa báli ďalších zákerných výstrelov. Maďarskí vojaci v obave z možných následkov odišli najbližším vlakom do Pešti. Objednaný zvláštny vlak popoludní odviezol do Budapešti slúžneho Rákociho, náčelníka stanice Vilmoša Tarabu a ďalších maďarónov, ktorí dostali strach z potenciálnych následkov. Niekoľkí Slováci s úmyslom zabrániť ďalšiemu možnému krviprelievaniu zaistili v spomínanej kaviarni u Lowensohna pušky a chceli ich pre prípad potreby uskladniť u niekoho spoľahlivého. Nik ich však nechcel prijať, a tak bolo rozhodnuté nahádzať flinty do Váhu. Neskôr si novomestskí národovci uvedomili, že zbrane by sa im zišli na obranu slobody, ale pušky okrem jednej už nevedeli z dna rieky vyloviť… Situácia však po masakre zostávala napätá. Dedinčania hrozili zničením a spálením Nového Mesta. Mala to byť pomsta za preliatu nevinnú krv. K tomu však nedošlo, lebo pobúrený ľud si našiel iný spôsob pomsty. Večerným vlakom ešte dňa 4. novembra prišiel húf vojakov z frontu a začalo sa bezhlavé rabovanie najprv novomestskými živlami a v noci sa k nim pridávali obyvatelia okolitých dedín: Lubiny, Čachtíc, Bziniec, Moravského Lieskového. Neprestajne sa rabovalo celú noc i na druhý deň. Podľa dobových správ vodcami rabujúcich hlúčikov boli zväčša cigáni. K nim sa pridali ďalší, sekerami a motykami vylámali dvere do krčiem, obchodov, vnikli dnu, zjedli a vypili, čo našli, a čo považovali za cenné, odnášali. Tých niekoľko žandárov, ktorí zostali po masakre v Meste, sa neodvážilo vyjsť na ulicu. Postupne sa zmobilizovala aj občianska stráž. Varovnými výstrelmi sa podarilo skrotiť rabujúcich. Rad-radom boli obsadené prístupy do Mesta a tak sa zabránilo príchodu ďalších rabovania chtivých dedinčanov a ako tak sa zabezpečil poriadok. Ale až príchod českých vojsk učinil definitívne koniec plieneniu a situácia sa normalizovala. Medzitým na cintoríne v Novom Meste obete bezhlavej streľby pochovali do spoločného hrobu. Medzi nimi bol i šesťdesiatročný Jozef Paulech. Jeho meno nájdeme aj v publikácii Slovenskí národovci, napísanej Michalom Slávikom roku 1945. V knihe sú spomínaní i ďalší tunajší národovci, napr. učiteľ Ján Valašťan, hudobný skladateľ známy pod pseudonymom Dolinský, narodený roku 1892 v Békešskej Čabe. Autor medzi národovcov z Hrachovišťa zaradil tiež legionárov Petra Kováčika, Pavla Inarecha a Jána Predného.
Masakra v Novom Meste nebola ojedinelou udalosťou. V novembri 1918 piešťanskí gardisti postrieľali šiestich obyvateľov Modrovky. Najväčšia masakra sa odohrala 11. 11. 1918 v Chtelnici, kde príslušníci Zelenej gardy, vedenej prevažne židovskými dôstojníkmi, usmrtili dvanásť nevinných občanov. Pripomeňme si chvíľkou ticha pamiatku všetkých nevinných obetí represálií, odohravších sa u nás v novembri pred 107 rokmi.
