SPOMIENKA NA NOVOMESTSKÚ MASAKRU V HRACHOVIŠTI

4. novembra 2025 vo farskom kostole v Hrachovišti otec Irenej Ciutti, miestny farár, slávil svätú omšu za Jozefa Paulecha a ostatné nevinné obete násilného zásahu ozbrojenej stráže dňa 4. novembra 1918 v Novom Meste nad Váhom. 

Pred svätou omšou otec Irenej privítal prítomných:

„Dnes podvečer sme sa zhromaždili v našom farskom kostole, aby sme slávili svätú omšu za sedem nevinných obetí násilného zásahu v Novom Meste nad Váhom, dňa 4. novembra 1918. Medzi nimi bol aj náš farník Jozef Paulech. V ten deň bol pondelok a v meste sa mal konať jarmok. Ale keď ráno o siedmej prišli ľudia z okolitých dedín do mesta, zistili, že prístupové cesty na námestie sú zablokované vojskom. Nastala strkanica a niektorým sa nejako podarilo preštrikovať na námestie, aby si nakúpili základné potraviny. Ale keď sa dostali na námestie, čakala ich tam smrť. Z okien okolitých domov na mieste postrieľali sedem ľudí. V monografii Nové Mesto nad Váhom čítame, že na mieste bol zastrelený roľník Jozef Paulech z Hrachovišťa, ktorý šiel cez námestie so svojím dvanásťročným vnukom, aby si nakúpil soľ; vojak Martin Kucek z Moravského Lieskového, ktorý šiel s boľavými zubmi k zubárovi; vdova Eva Račková z Nového Mesta, ktorá niesla pol litra mlieka pre svoje vnúčatá; Adam Kopec, roľník z Lubiny; a v bočnej ulici jeden maďarský strážnik zastrelil Michala Krupu a Slávika, tiež z Lubiny. Tento násilný úkon zostal do dnešných dní nevysvetlený, zametený pod koberec niečích záujmov a takmer vymazaný z národnej pamäti.

Som veľmi rád, že medzi nami môžem privítať pána doc. Ivana Mrvu, renomovaného slovenského historika, ktorý veľmi ochotne prijal moje pozvanie a po svätej omši nám vo svojom príhovore vysvetlí historické súvislosti.

Pôvodne som si predstavoval, že pred zádušnou omšou sa pomodlíme pri hrobe nášho farníka, ktorý svojím životom zaplatil cenu za emancipačné snahy slovenského národa. Ale márne. Jeho hrob sme v Hrachovišti nenašli. Hľadal som vo farskom archíve, v matrike pochovaných, ale ani tam som nenašiel záznam o jeho pohrebe. Nakoniec sa zápis o jeho smrti a pochovaní našiel v pohrebnej matrike Novomestskej prepozitúry. Tam je v dôslednej maďarčine, ktorej musela ustúpiť dôstojná latina, čo je doklad ešte pretrvávajúcich apponyiovských zákonov, zapísané: „Jozef Paulech, roľník, Boršóš (Hrachovište), zomrel 4. novembra 1918 v Novom Meste. Smrť spôsobila guľka z pušky, počas nepokojov (doslovný preklad), vek šesťdesiat rokov, Posledné pomazanie mu bolo udelené, pochovaný bol v Novom Meste 6. novembra 1918.“ Prečo nebol pochovaný doma a kde boli pochované ostatné obete, to bude predmetom ďalšieho skúmania, ktorého by sa azda mali ujať naši historici. Vo mne, kňazovi a Slovákovi, to však vyvoláva istý pocit žiaľu: náš farník bol zavraždený. A nielen to: nedostalo sa mu ani rodnej zeme na poslednú prikrývku, ba azda ani oplakávania zvonmi ako farníkovi a kresťanovi. Áno, ako farár jeho farnosti a ako jeho krajan pociťujem smútok i historickú krivdu. Ale ako kňaz môžem stále pre neho a pre celý národ robiť niečo, čo je najdôležitejšie a podstatné. Dovolávať sa spravodlivosti i uzmierenia u Pána Boha prostredníctvom obety svätej omše.

Som rád, že ste prijali pozvanie na dnešné liturgické zhromaždenie. Preto vás všetkých teraz prosím, aby ste v tichom mlčaní obrátili svoje srdcia k Bohu v modlitbách za zavraždených, ale aj za celý náš národ a za našu štátnosť. Nech ich životy oplačú naše zvony a kytica ruží nech nahradí prikrývku rodnej zeme. Nech odpočívajú v pokoji. Prosím, vstaňte!“

Za hlaholu zvonov dve kopaničiarky odeté v smútočných krojoch položili kyticu ruží a horiacu sviecu ku krížu.

Otec Irenej v homílii uviedol:

Bratia a sestry!

Vo svätej omši za zomrelých je v bohoslužbe slova na prvom mieste uvedený úryvok zo starozákonnej knihy Machabejcov. (2 Mach. 12,43-46) My sme pred chvíľou počuli tento text ako prvé čítanie. Júda Machabejský, izraelské knieža a židovský národný hrdina, zabezpečuje, aby sa v Jeruzalemskom chráme prinášala obeta za zabitých.

Vierou v Ježiša Krista a krstom sme sa aj my stali pravým vyvoleným Božím ľudom. Krstom sa spájame aj s obetou Ježiša Krista, ktorá od Poslednej večere a od Kalvárskej obete trvá prostredníctvom omše až doteraz. Aj my prinášame obetu, a to obetu najsvätejšiu, obetu, ktorej sa žiadna starozákonná obeta nemôže vyrovnať, obetu tela a krvi Božieho baránka – Ježiša Krista. Aj dnes ju prinášame za mŕtvych, za zabitých. Aj touto omšou poslúchame a napĺňame to, čo sme v predobrazoch a náznakoch zdedili od našich starozákonných starších bratov a čo sa spĺňa a živé pokračuje v Kristovi a jeho Eucharistii.

V prípade Machabejcov išlo o obety za zabitých v zápase o zachovanie národnej identity a viery Izraela v čase politických mocenských snáh o likvidáciu osobitných a svojráznych zvykov, tradícií a náboženstva židovského ľudu. Machabejci však povstali na odpor, vzdorovali a nakoniec aj viedli národnooslobodzovací boj za svoje náboženstvo a za svoju štátnosť. Ich víťazstvo sa dodnes v židovstve po celom svete pripomína a oslavuje.  Áno, aj my dnes prinášame svätú obetu za obete, ktoré boli zabité v čase, keď náš národ mohol a mal už pociťovať prvé uvoľnenie z tisícročných pút. Spomíname na nich a obetujeme za nich. A spomíname a obetujeme nielen preto, aby sme zadosťučinili ich pamiatke, ale aj preto, aby sme my nezabudli.

V súčasnosti totiž z viacerých strán počúvame hlasy, že spomínať na minulosť už netreba, že vykopávať udalosti z predošlých časov je neužitočné, že treba na minulosť zabudnúť, urobiť hrubú čiaru a začať žiť prítomný okamih a budovať budúcnosť…

Je ale vôbec možné zabudnúť? Čo je to vlastne zabudnúť? Zabúdať sa môže z viacerých príčin. Zabúdame na niečo preto, lebo si to ani neuložíme do pamäti, lebo je to pre nás nepodstatné, banálne, triviálne, zbytočné. Ak sa v živote však stane niečo dôležité, niečo, čo nás zasiahne alebo zraní, na to sa nezabúda, pokiaľ je človek v akom-takom zdraví a mentálnej kondícii. Zabúdať sa začne, keď starnú mozgové bunky. A starnutie je predpoveďou smrti. Je to degradácia. Niekedy sa tiež stane, že človek dostane výpadok z pamäti. Aj to je porucha, ktorá sa môže dostaviť po neočakávanom zážitku alebo úraze. Ak nám teda chce niekto povedať, že by sme mali zabudnúť, že si nemáme pripomínať, že treba urobiť hrubú, nepreniknuteľnú čiaru za minulosťou, tak chce od nás, aby sme duševne degradovali, aby sme ochoreli, aby sme speli k zániku. Alebo od nás očakáva ešte niečo horšie a ponižujúcejšie, chce, aby sme sami a ochotne ohlúpli, aby sme stratili vedomie seba samých, aby sme stratili svoju vlastnú identitu a vedomie svojho vlastného historického pôvodu a života, aby sme odumreli, aby sme spáchali národnú a kultúrnu samovraždu.

Preto my nesmieme zabudnúť, my si musíme pripomínať, ako nám to zjavuje sám Boh prostredníctvom Machabejcov a ako to doteraz robí, a robí to za každú cenu, ľud Izraela. Ale teraz tu možno visí vo vzduchu dotieravá, ale relevantná otázka: Je to kresťanské? Je to podľa Evanjelia, ktoré nám káže odpúšťať? Áno, náš Pán Ježiš Kristus nám káže odpúšťať a odpustenie je jedným z atribútov živej kresťanskej viery. Ale odpustenie nie je ani amnézia, ani zánik, ani demencia. Odpustenie neznamená ani dobrovoľné ohlúpnutie. Odpustenie je proces, v ktorom sa usilujeme skoncovať s nenávisťou, zriecť sa pomsty a žehnať blížnemu aj napriek tomu, že nám ublížil a a my tú nespravodlivú jazvu stále nosíme v sebe. Odpustenie a vzájomné zmierenie je nekonečne viac a nekonečne vyššie ako zabudnutie. Lebo kto zabudne, už nemusí odpúšťať. Zabudol, nevie, a preto už nemôže mať zásluhu z odpustenia a zmierenia. Áno, my chceme odpúšťať, my sa chceme zmieriť, my chceme žehnať, ako nás to učí Ježiš Kristus. Ale toto odpúšťanie a zmierenie má aj druhú stranu, ktorú zvestuje Evanjelium, to dokonalé a neomylné Božie slovo. Tam čítame: „…Ježiš povedal svojim učeníkom: …Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho. Ak sa obráti, odpusť mu. A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: ľutujem, odpusť mu!“ (Lk 17, 3-5) Na odpustenie a zmierenie, tento božský plod lásky, teda nestačí iba jedna strana. Každý totiž musí poznať svoj podiel a podľa toho pristúpiť k zmiereniu. Nech nám teda nikto nezazlieva, nech nám nikto nevyčíta, že napriek úsiliu odpúšťať, nechceme zabúdať, ale pripomíname si a obetujeme. A nech nám nikto nezazlieva, nech nám nikto nevyčíta, že práve preto, že chceme odpúšťať, očakávame aj z druhej strany úprimnú ľútosť. Lebo to je evanjeliové, to je Kristovo. Amen.

Po svätej omši doc. Ivan Mrva objasnil pozadie tejto tragédie v kontexte historických reálií.