VÝKRIČNÍK ČERNOVSKEJ TRAGÉDIE JE STÁLE VZTÝČENÝ

Ku koncu októbra si pripomíname viacero udalostí, ktoré zásadným spôsobom vstúpili do našich národných dejín. Jednou z nich je bezo sporu Černovská tragédia, ktorá sa odohrala 27. októbra 1907, teda pred sto trinástimi rokmi. Jej priebeh je všeobecne známy. Na začiatku bola idea A. Hlinku postaviť v rodnej obci Černovej, ktorá sa pýšila postavením „ulice“ mesta Ružomberok, kostol pre tamojšiu rozmáhajúcu sa katolícku obec. Veriaci z Černovej nepýtali  podporu od cirkevnej vrchnosti, kostol si postavili za vlastné peniaze (s veľkou sumou od A. Hlinku) a, prirodzene, predpokladali, že kostol vysvätí ich rodák a mecén. Tento zámer však nechcela pripustiť ani svetská, ani cirkevná vrchnosť, keďže medzi časom sa A. Hlinka zapojil do politického zápasu na strane slovenských národných síl a maďarizujúca vrchnosť ho obvinila a odsúdila na dva roky politického žalára. Ani cirkevná vrchnosť nezostala bokom a biskup A. Párvy suspendoval A. Hlinku ab officio et ordine (teda zobral mu aj faru, aj kňazskú hodnosť).

Priebeh udalostí v Černovej v inkriminovaný 27. október 1907, ktorý vyvrcholil streľbou žandárov do zhromaždených Černovčanov s následnou smrťou 15 osôb a desiatkami zranených, je notorický známy. Možno však nebude nezaujímavé pozrieť sa na udalosť ako prípadovú štúdiu zlyhávajúceho politického systému, ktorý sa chcel za každú cenu zachovať nielen obrazne, ale aj v skutočnosti i cez mŕtvoly.

 Áno, dualistický režim špeciálne v Uhorsku sa dostal na konci 19. storočia do hlbokej krízy. Vládnuce maďarské džentristické vrstvy v uhorskom kráľovstve si stále viac a viac uvedomovali, že ich vysnívaný Magyarország jedného národa a jednej reči je chiméra, ktorá je odsúdená na neúspech. Stavanie miléniových stĺpov a sôch, ktoré mali pripomínať údajné tisícročie od tzv. zaujatia vlasti, len potvrdilo odcudzenie nemaďarských národov od „maďarského“ Uhorska. Keď sa z tohto zorného uhla pozrieme na to, ako intenzívne maďarská vrchnosť po roku 1896 drancovala umelecké a kultúrne poklady na území dnešného Slovenska a sústreďovala ich do Národného múzea v Budapešti a Kresťanského múzea v Ostrihome, nemôže nám nenapadnúť myšlienka, že už vtedy cítila možnú stratu nemaďarských území v budúcom konflikte európskych národov, ktorý sa ukazoval stále viac a viac neodvratným.

Z tohto pohľadu mi streľba v Černovej na konci októbra 1907 nepripadá ako akcia prehnane iniciatívnych miestnych orgánov, ale ako premyslený test uhorských vládnych kruhov, čo si ešte môžu vo vzťahu k Slovákom dovoliť. Veď v čisto cirkevnom slova zmysle žiadna stavba nie je kostolom, kým nie je vysvätená. Ak by k vysväteniu nedošlo, čo by sa stalo? Nič, len to, čo sa stalo po brutálnom zásahu uhorskej polície voči Černovčanom, ktorí si neželali, aby ich kostol vysvätil niekto iný ako A. Hlinka. Zostala by to nekonsekrovaná stavba, v ktorej by sa aj tak omše ani iné cirkevné obrady konať nemohli. Takže o čo išlo biskupovi A. Párvymu, slúžnemu Pereszlényimu i pozvaným kňazom z okolitých farnosti? O vysviacku? To sotva! Išlo im o ukážku, že moc si môže všetko dovoliť, že moc musia všetci poslúchať, že moci sa musia podrobiť, či sa im to páči, alebo nie. Tých 15 mŕtvych Černovčanov nebolo obeťou náhodného incidentu. Boli obeťami zlyhávajúcej moci; moci, ktorá nevedela, ako zastaviť spoločenský vývin smerujúci inam, ako si želala. Preto sú udalosti z konca októbra 1907 trvalým výkričníkom, že moc nie je možné udržiavať za každú cenu, aj keď spoločenský vývin smeruje inam.

Koniec koncov potvrdením poslednej vety z predchádzajúceho odseku je aj osud hlavných aktérov dejov. Kým A. Hlinku pápežská kúria plne rehabilitovala a vrátila mu ako kňazskú hodnosť, tak aj ružomberskú faru, biskup A. Párvy musel o niekoľko rokov (roku 1918) utekať zo Spišskej Kapituly. Nie však pred nepriazňou politikov, ale pred hnevom ľudu. V tom je poučenie z tragédie v Černovej dodnes.

DANIELA SUCHÁ
FOTO: PATRIK HABO, ŠTEFAN SUCHÝ