ZASVÄTENIE RUSKA NEPOŠKVRNENÉMU SRDCU PANNY MÁRIE

 Dňa 16. marca 2022 tlačové stredisko Svätej stolice oznámilo svetovej verejnosti, že na slávnosť Zvestovania Pána – piatok 25. marca 2022 – na žiadosť rímskokatolíckych biskupov Ukrajiny, Svätý Otec zasvätí Ukrajinu a Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Správa vyvolala radosť i prekvapenie. Prekvapenie najmä preto, že v minulosti pápeži už niekoľkokrát tento akt zasvätenia vykonali. 

Zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu je výslovným želaním Panny Márie a spomína sa vo fatimskom posolstve niekoľkokrát; od tretieho zjavenia Matky Božej (13. júla 1917) až po pokračujúce zjavenia sestre Lucii v nasledujúcich desaťročiach.  Obsah týchto výziev sa dá zhrnúť do týchto slov Panny Márie: 

Žiadam, aby Rusko bolo zasvätené môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a aby veriaci – ako akt zmierenia za hriechy – pristupovali k svätému prijímaniu na prvú sobotu v mesiaci. Ak sa stane, ako žiadam, Rusko sa obráti a na zemi zavládne pokoj. Ak nie, Rusko rozšíri svoje bludy po celom svete, zapríčiní vojny a prenasledovanie Cirkvi. Mnoho dobrých ľudí bude umučených, Svätý Otec bude veľa trpieť a mnohé národy budú vyhubené. Ale nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí. Svätý Otec mi zasvätí Rusko, ktoré sa obráti, a na zemi zavládne obdobie pokoja.

Oprávnene možno povedať, že Rusko je akoby jedným z kľúčových bodov Fatimy. Vo fatimskom posolstve sa Rusko spomína 22-krát. Veľký  apoštol odkazu Fatimy, biskup Pavol Hnilica, to vysvetľuje tak, že v srdci Panny Márie má Rusko osobitne vyhradené miesto a v Božích plánoch je mu vymedzená dôležitá úloha. 

Toto želanie Panny Márie sa však dlhý čas akosi obchádzalo. A tak sa stalo, že po dvanástich rokoch – 13. júna 1929 – sa Panna Mária opäť zjavila Lucii a povedala jej: 

Prišla chvíľa, keď Pán Boh žiada, aby Svätý Otec spoločne so všetkými biskupmi zasvätili Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu.

Zdôraznila, že toto je želanie Najsvätejšej Trojice. Bohužiaľ, ani táto opätovná výzva nedokázala pohnúť cirkevné kruhy k aktivite.  

V máji 1936 mala Lucia ďalšie videnie. Zjavil sa jej Pán Ježiš a znovu ju žiadal, aby naliehala na zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Sestra Lucia, ktorá v tom čase bola už rehoľnou sestrou  v kláštore bosých karmelitánok  v Španielsku (s rehoľným menom Maria Lucia od Ježiša a Nepoškvrneného Srdca OCD), poukazovala, že ona robí, čo mohla, ale výsledky sa neukazujú. V bezradnosti hovorila:

Ale Svätý Otec mi neuverí, ak ho Ty nepovzbudíš.

Pán Ježiš jej odpovedal:

Modli sa, veľa sa modli za Svätého Otca. On to urobí, ale bude už neskoro. Ja som zveril Rusko Panne Márii, len ona ho môže zachrániť.

V kláštornej izolácii sestra Lucia nemala priamy styk so svetom a mohla komunikovať iba prostredníctvom monsignora Josého da Silvu, vtedajšieho biskupa v Leirii. Ten síce predkladal jej odkazy Svätému Otcovi Piovi XI., ale zdá sa, že v Ríme nebola ešte dosť dobre pripravená pôda. Vatikánska byrokracia sa stavala k udalostiam vo Fatime – dalo by sa povedať – dosť odmerane a skepticky. Preto Panna Mária dovolila Lucii, aby vyjavila dve časti fatimského tajomstva. Biskup z Leirie ju požiadal, aby mu tento dôležitý odkaz odovzdala písomne a on sa postará, aby sa dostal do rúk Svätého Otca i na verejnosť. Lucia tak urobila v auguste 1941 a vtedy bol už pápežom Pius XII.

Odkaz, ktorý odovzdal biskup da Silva Svätému Otcovi, je lepšie známy pod názvom   „fatimské tajomstvo“.  Jeho druhá časť sa vzťahuje na Rusko. 

Biskup José da Silva odovzdal toto tajomstvo Piovi XII. a on bol prvý pápež, ktorý zasvätil Rusko Panne Márii. Nevykonal to v tom rozsahu, ako to na želanie fatimských zjavení  predložila sestra Lucia. Zasvätil totiž Nepoškvrnenému Srdcu celý svet, čo určite zahrňovalo aj Rusko. A urobil to iba on sám, t. j. bez spoluúčasti ostatných biskupov sveta. Stalo sa tak 31. októbra 1942. Rusko neuviedol explicitne, spomenul ho iba obrazne, alegoricky.

Toto zasvätenie nespĺňalo všetky požiadavky Panny Márie, ale v určitom zmysle zmiernilo Boží hnev. Vieme to z listu odoslaného Luciou biskupom Španielska v lete 1943, v ktorom sa uvádza:

Za tento akt zasvätenia, ktorý Svätý Otec urobil, Pán Ježiš sľubuje, že vojna sa zakrátko skončí. Ale pretože zasvätenie nebolo úplné, obrátenie Ruska sa oddiali. Ak biskupi Španielska nebudú dbať na Božie napomenutia, Rusko sa opäť stane bičom, ktorým Boh bude trestať svet.

O desať rokov neskoršie – 7. júla 1952 – Pius XII. zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu národy Ruska vo forme apoštolského listu Sacro vergente anno. List bol adresovaný národom Ruska („Carrisimis Rusiae populis“). Mariánski ctitelia a viacerí teológovia vrele privítali tento čin Svätého Otca, ale súčasne poznamenali, že ho nepokladajú za formálny akt zasvätenia. Hovorilo sa v ňom:

Tak ako sme pred niekoľkými rokmi zasvätili celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, tak teraz osobitným spôsobom zasväcujeme všetky národy Ruska tomu istému Nepoškvrnenému Srdcu.

Ďalší akt zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému Srdcu vykonal 21. novembra 1964 pápež Pavol VI.  Zasvätenie sa konalo počas zasadania Druhého vatikánskeho koncilu a za prítomnosti úctyhodného počtu biskupov celého sveta.

Nová fáza zasvätenia prichádza s pontifikátom Jána Pavla II., ktorý vošiel do dejín ako výsostne mariánsky pápež a ktorého biskupské motto bolo Totus Tuus – Celý Tvoj, t. j. celou svojou bytosťou oddaný Panne Márii. 

V úsilí Jána Pavla II. o zasvätenie Ruska zohral významnú úlohu slovenský biskup v emigrácii Pavol M. Hnilica. V jednom rozhovore s autorom tohto príspevku biskup Hnilica spomína: „Natrvalo mi ostáva v pamäti môj prvý rozhovor so Svätým Otcom Jánom Pavlom II., krátko po jeho zvolení za pápeža v roku 1978. Povedal som mu: „Svätý Otče, ja som presvedčený, že Pán Boh si Vás vybral na Petrov stolec preto, aby ste ako Vašu prvú úlohu spolu s ostatnými biskupmi vykonali akt zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ak sa tak nestane, Váš pontifikát nebude úplný.“ A on mi odpovedal:

Pavol, keď získaš biskupov, ja som ochotný urobiť to aj zajtra.“ Treba totiž poznamenať aj to, že proti aktu zasvätenia bola ešte stále veľká opozícia; kúria a viacerí teológovia i kardináli mali výhrady, námietky a rozličné – niekedy až čudné – výhovorky. Raz som cestoval s  kardinálom Ratzingerom v lietadle. Sedeli sme vedľa seba asi 3-4 hodiny. Podrobne sme sa rozprávali o historickom zasvätení, ktoré sa odohralo 24. a 25. marca 1984. Pri tejto príležitosti sa mi kardinál zdôveril: „Neviete si predstaviť, koľko úsilia ma stálo prebojovať (použil výraz: durchboxen) slovo zasvätenie, lebo mnohí teológovia boli proti tomu.

Spomínané zasvätenie 24. a 25. marca 1984 spĺňa v najplnšej miere formálne požiadavky fatimskej výzvy. Konalo sa 25. marca v Ríme, ale deň predtým – 24. marca 1984 – biskup Pavol Hnilica vykonal akt zasvätenia v Moskve, v Kremli, v chráme Nanebovzatia Panny Márie. Históriu tohto odvážneho a posvätného dobrodružstva vyrozprával biskup Hnilica vo svojej knihe rozhovorov Fatimské posolstvo a Božie milosrdenstvo (vyšla v Bratislave vo vydavateľstve Smaragd v roku 2005, s. 105 – 166) a je vhodné, užitočné a dôstojné, aby sme si ho pripomenuli. 

Biskupovi sa pri jeho vysviacke prideľuje diecéza, ktorá sa mu v Božom mene odovzdáva do správy. Keďže biskupov je spravidla viacej než diecéz, novovysvätený biskup symbolicky dostáva správu niektorej z diecéz, ktoré už medzičasom – násilím alebo prirodzeným vývojom – zanikli. Takíto biskupi sa označujú ako „titulárni“ biskupi. Biskupovi Hnilicovi pri jeho tajnej vysviacke v januári 1951 jeho svätiteľ, rožňavský biskup Robert Pobožný, povedal: „Tvoja diecéza sa bude rozprestierať od Berlína cez Moskvu až po Peking.“ 

V tomto duchu sa Pavol Hnilica vždy pokladal za biskupa umlčanej Cirkvi, Cirkvi pod útlakom komunistickej nadvlády. A preto keď pápež Ján Pavol II. vyzval biskupov, aby sa spolu s ním aj oni podieľali na akte zasvätenia Ruska v svojich diecézach, rozhodol sa, že on toto zasvätenie vykoná v srdci komunistického impéria, v Moskve. So svojím plánom sa zdôveril len niektorým blízkym osobám. 

Pre toto nebezpečné podujatie vzal so sebou svojho osobného tajomníka Lea Maasburga, ktorého len krátko predtým vysvätil za kňaza vo Fatime a ktorý skôr než sa stal kňazom, pracoval v rakúskych diplomatických službách. Plán bol relatívne jednoduchý: cestovať ako turista z Indie do Európy sovietskou leteckou linkou, s krátkou štvordňovou zastávkou v Moskve. Tranzitné sovietske vízum na pobyt v ZSSR v dňoch 20.  – 25. marca,  dostali bez ťažkostí. 

Ich cesta sa začala v Bangkoku v stredu ráno 21. marca. Odtiaľ odleteli do Bombaja popoludní toho istého dňa. Po dvojhodinovej zastávke pokračovali v ceste do Moskvy, kam prileteli 22. marca o 4. hod. ráno. Po krátkom odpočinku si v ten deň ešte stihli prezrieť pamätné miesta a budovy v Moskve. Nasledujúci deň navštívili slávny pravoslávny kláštor v Zagorsku (dnes Sergejev Posad) a na prehliadku Kremľa si ponechali sobotu 24. marca. Leo Maasburg sa medzitým spojil so svojou kolegyňou Máriou N., ktorá pracovala ako úradníčka-tlmočníčka na nemeckom veľvyslanectve v Moskve a ktorá bola v ten deň ich spoločníčkou a sprievodkyňou. Biskup Hnilica takto opisuje svoje dojmy z udalostí tohto pamätného marcového rána:

„Stále som nemohol tomu uveriť, že stojím v Kremli. Uvedomoval som si však význam toho dňa. Bol to deň zasvätenia celého sveta, ale najmä Ruska, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Toto zasvätenie vykonal Svätý Otec v Ríme a ostatní biskupi vo svojich diecézach. Aj ja ako biskup som sa chcel aktívne zúčastniť na tomto zasvätení a vykonať ho  v Moskve, v centre „mojej diecézy“.

Ako prvý krok v Kremli som sa rozhodol prečítať modlitbu zasvätenia v Kostole sv. Michala. V aktovke som mal stránku z vatikánskeho denníka Osservatore Romano, na ktorej bola uverejnená modlitba zasvätenia, tak ako ju zložil sám Svätý Otec. Použil som však malú kamufláž: patričnú stránku z Osservatore Romano a omšové texty som vložil do ruských komunistických novín Pravda, takže každý, kto si ma všimol, mal dojem, že čítam moskovský komunistický denník. S denníkom pred sebou som sa postavil pred oltár sv. Michala a pokojne som odriekal túto prekrásnu, zasväcujúcu modlitbu:

Pod tvoju ochranu sa utiekame, Svätá Božia Rodička!                                

Keď vyslovujeme slová tejto antifóny, ktorú sa Kristova Cirkev modlí od stáročí, stojíme tu dnes pred tebou, Matka, v jubilejnom roku nášho vykúpenia.

Sme osobitným zväzkom zjednotení so všetkými duchovnými pastiermi Cirkvi a tvoríme jeden celok, ako apoštoli tvorili z Kristovej vôle jeden celok a jeden zbor s Petrom.

V zväzku tejto jednoty vyslovujeme slová tohto úkonu a chceme doň vložiť všetky túžby a úzkosti Cirkvi o súčasný svet.

Pred 40 rokmi, a potom o desať rokov neskoršie, tvoj služobník pápež Pius XII. pri pohľade na bolestné skúsenosti ľudskej rodiny zveril a zasvätil tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu celý svet, a najmä národy, ktoré pre položenie, v akom sa nachádzajú, sú osobitým predmetom tvojej lásky a starostlivosti.

Cirkev pamätá na Pánove slová: Iďte… učte všetky národy… Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28,19-20) a na Druhom vatikánskom koncile si oživila povedomie svojho poslania v tomto svete.

Matka ľudí a národov, ty poznáš všetky naše utrpenia a nádeje, ty materskou starostlivosťou sleduješ všetky boje medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou, čo otriasajú súčasným svetom. Prijmi naše volanie, ktorým sa z podnetu Svätého Ducha obraciame priamo na tvoje milujúce srdce. Objím láskou matky a vernej služobnice Pána tento náš ľudský svet, ktorý ti zverujeme a zasväcujeme, súc ustarostení o pozemský i večný osud ľudí i národov. Osobitne ti zverujeme a zasväcujeme tých ľudí a tie národy, ktoré toto odovzdanie a zasvätenie nadovšetko potrebujú. Pod tvoju ochranu sa utiekame, Svätá Božia Rodička. Neopovrhni prosbami nás všetkých, ktorí prežívame časy skúšky.

Matka Kristova! Hľa, sme tu pred tebou, pred tvojím Nepoškvrneným Srdcom a spolu s celou Cirkvou sa chceme zjednotiť s tým zasvätením, ktorým z lásky k nám sa zasvätil tvoj Syn svojmu nebeskému Otcovi: Pre nich sa ja sám posväcujem, aby aj oni boli posvätení v pravde (Jn 17, 19). Chceme sa spojiť s naším Vykupiteľom v tomto jeho posvätení sa za svet a za celé ľudské pokolenie, ktoré v jeho Najsvätejšom Srdci má moc získať odpustenie hriechov a vykonať zadosťučinenie.

Sila tohto zasvätenia trvá naveky a zahrňuje všetkých ľudí, všetky národy a štáty. Premáha každé zlo, ktoré duch temnoty je schopný vzbudiť – a ktoré už aj skutočne vzbudil – v srdci človeka v našich časoch.

Ó, ako hlboko cítime potrebu zasvätiť ľudstvo a svet – náš moderný svet – v jednote so samým Kristom! Veď celý svet má byť prostredníctvom Cirkvi účastný na Kristovom vykupiteľskom diele. K tomuto smeruje súčasný rok vykúpenia, mimoriadne jubileum celej Cirkvi.

Buď požehnaná nad všetko stvorenie ty, služobnica Pána, ktorá si v najplnšej miere poslúchala Božie volanie.

Buď pozdravená ty, ktorá si sa úplne zjednotila s vykupiteľským zasvätením tvojho Syna. 

Matka Cirkvi! Osvieť Boží ľud na jeho cestách viery, nádeje a lásky! Osvieť najmä ten ľud, ktorého zasvätenie a zverenie od nás žiadaš. Pomáhaj nám žiť v pravde Kristovho zasvätenia pre celé ľudské pokolenie v tomto dnešnom svete.

Ó, Matka naša! Keď ti zverujeme svet, všetkých ľudí a všetky národy, zverujeme ti aj toto zasvätenie sveta a vkladáme ho do tvojho materinského srdca.

Ó, Nepoškvrnené Srdce! Pomáhaj nám premôcť všetky hrozby zla, ktoré tak ľahko zapúšťa korene v srdci dnešného človeka a vo svojich dôsledkoch už zaťažuje prítomnosť a zdanlivo uzatvára cesty do budúcnosti.

Vysloboď nás od moru, hladu a vojny!

Vysloboď nás od nukleárnej vojny, od nepredstaviteľného sebazničenia, od akéhokoľvek druhu vojny!

Vysloboď nás od hriechov proti ľudskému životu od jeho počatia!

Vysloboď nás od nenávisti a od znehodnocovania dôstojnosti Božích detí!

Vysloboď nás od každého druhu nespravodlivosti v spoločenskom, národnom a medzinárodnom živote!

Vysloboď nás od sklonov prestúpiť Božie prikázania! 

Vysloboď nás od pokusov vyhasiť v ľudských srdciach iskry Božej pravdy!

Vysloboď nás od nebezpečenstva stratiť vo svedomí rozlišovanie dobra od zla!

Vysloboď nás, vysloboď nás od hriechov proti Svätému Duchu!

Matka Kristova, prijmi toto volanie preplnené utrpením všetkých ľudí, preplnené utrpením celých spoločenstiev. 

Mocou Svätého Ducha pomáhaj nám premáhať každý hriech: hriech človeka, „hriech sveta“, hriech v každej jeho podobe! 

Nech v histórii sveta ešte raz zažiari nekonečná spasiteľná sila vykúpenia, sila milosrdnej lásky. Nech zastaví všetko zlo. Nech zmení zmýšľanie ľudí. Nech v tvojom Nepoškvrnenom Srdci zažiari svetlo nádeje všetkým ľuďom!

Je to naozaj krásna a dojímavá modlitba zasvätenia ľudstva Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Počas nášho pobytu v Moskve som ju odriekal mnohokrát, majúc na mysli najmä ruský národ, ktorý to najviac potrebuje. Chcel som byť čo najvrúcnejšie spojený so Svätým Otcom, so všetkými biskupmi, ktorí v tomto čase zasväcujú Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Zriedkakedy som cítil také silné spojenie s Bohom ako vtedy. Keď som dočítal modlitbu a odložil noviny, obrátil som sa na sv. Michala so svojou osobnou prosbou: „Svätý Michal, ty si zvíťazil nad diablom-Luciferom a tvoja hodina znovu prichádza. Ty sa musíš zasadiť o oslobodenie Ruska. Dosť už bolo zlosti Satana. Ty, knieža nebeského vojska, vyhosti Satana z tejto krajiny a zažeň ho do pekla!“

Cítil som, že som tu z vôle Božej, že som Božím nástrojom. Chcel som byť taký, akého ma chce mať Boh, podľa jeho vôle, podľa jeho milosti. Potom som ešte niekoľkokrát opakoval modlitbu zasvätenia, lebo sa mi zdalo, že som ju ešte nevyjadril dosť vnútorne, dosť srdečne, dosť nábožne. Už som sa nepozeral na ikony, na nádherné veci, lebo som bol v inom svete, uprostred inej skutočnosti. Potom sme sa pomodlili spolu aj s Leom a tou milou dievčinou Máriou, ktorá nás sprevádzala. Pripomenul som im Ježišove slová, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Jeho mene, tam je On uprostred nich. Vo vedomí tejto Božej prítomnosti sme prednášali k nemu naše prosby. Z kostola som odchádzal so srdcom preplneným neopísateľnými dojmami, akoby naozaj zo svojho vlastného chrámu. Pred odchodom som ešte nechal pod hlavným oltárom zázračnú medailu Panny Márie, jednu z mnohých, ktoré mi dala Matka Tereza s príkazom, aby som ich rozdával a rozosieval, kdekoľvek v Rusku pôjdem.

Svätú omšu som sa rozhodol odslúžiť v hlavnej katedrále Kremľa, do ktorej sme prešli po návšteve Chrámu sv. Michala. Je zasvätená Nanebovzatiu Matky Božej. Hneď pri vstupe nás uvítal pohľad na nádhernú ikonu zobrazujúcu Pannu Máriu. Aj tu som najprv recitoval modlitbu zasvätenia a podobne ako v Chráme sv. Michala som pod hlavný oltár položil zázračnú medailu.                                                                                                                                                                         

V strede pred hlavným oltárom bol trón patriarchu, napravo od neho trón cárovnej a naľavo trón cárov. Chrbtom som sa oprel o trón patriarchu, aby ma zozadu nikto nepozoroval a nerušil, opäť som vybral komunistickou Pravdou zamaskovaný výstrižok z Osservatore Romano a znova som odriekal modlitbu zasvätenia v spojení so Svätým Otcom, so všetkými biskupmi, všetkými svätými na nebi i so všetkými veriacimi na zemi. 

Potom som slúžil svätú omšu. V aktovke som mal všetko pripravené – v malej plechovej trubičke od liekov víno s kvapkou vody a v malom plátennom vrecku hostie. V latinčine som mal tiež pripravenú fotokópiu textov modlitieb a čítaní na sviatok Zvestovania Pána, ktorú Leo na tento účel pripravil ešte na nunciatúre v Bangladéši. Tieto texty sme používali s Leom na koncelebrovanie svätej omše v hoteli každý deň nášho pobytu v Moskve v zamknutej izbe nášho hotela. Teraz som to chcel zopakovať slávnostnejším spôsobom a vo vhodnejšom prostredí tu, v tomto chráme Matky Božej. Cítil som vnútornú nezadržateľnú silu, že to mám urobiť, že je to moja povinnosť. Neuvažoval som nad tým, že je to zakázané a nebezpečné, bolo to pre mňa samozrejmé. Koniec koncov, táto situácia nebola pre mňa celkom nová, takto v tajnosti som slúžieval svätú omšu celý čas, kým som ešte žil v Česko-Slovensku. 

Neviem, či to bolo vzrušenie, alebo to bolo nadšenie, ale necítil som nijaký strach. Na nič iné som nemyslel, iba na to, že zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sa uskutočňuje na želanie Svätého Otca a ja mám privilégium vykonať to tu, v Moskve. Podarilo sa prekonať mnohé a rozličné prekážky týkajúce sa aktu zasvätenia a splniť výslovnú žiadosť Panny Márie i samotného Pána Ježiša. 

Nedal som sa vyrušovať prúdom prechádzajúcich turistov, pozeral som do textu vloženého do novín a potom zas na ikonu Matky Božej, akoby som bol zahĺbený v meditácii. Zvonka to vyzeralo, že čítam komunistické noviny alebo že sledujem detaily obrazu podľa nejakého odborného popisu. Ja som si však vôbec nevšímal svoje okolie. Možno ani moja prvá svätá omša nebola vrúcnejšia, pohnutejšia a duchovnejšia ako táto. Boli to neopísateľné chvíle, ktoré sa dajú zažiť len v takýchto mimoriadnych okolnostiach. 

Na obetovanie som prečítal text zasvätenia a vložil som doň celé svoje srdce i dušu. Keď prišiel moment premenenia, pokojne som pootvoril tašku, ktorú som mal pred sebou prevesenú cez rameno, hostie som vzal do rúk, vyriekol nad nimi slová premenenia. Rovnako i malú ampulku s vínom. Hlavou mi prebehla myšlienka, že pravdepodobne od revolúcie v roku 1917, keď vyhnali patriarchu, sa v tomto chráme nekonala nekrvavá obnova Kristovej obety za nás na kríži. Mal som hrejivý pocit aj z toho, že v ten deň som nebol tam sám, ale bol som spojený s celou Cirkvou ako Kristus v Petrovi a apoštoloch. Pred svätým prijímaním, keď už bol Pán Ježiš prítomný sviatostne a skutočne, znova som zopakoval modlitbu zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Urobil som toto zasvätenie so svätým prijímaním tak, ako sme kedysi robili prvé i večné sľuby. Takmer fyzicky som cítil veľkosť a silu Božiu a blízky koniec kráľovstva Satana, ktorý tu medzi múrmi Kremľa vládne a odtiaľto šíri svoje bludy.  

Hádam nikdy som tak úpenlivo a naliehavo neprosil a nevzýval Pannu Máriu:

Dosť, dosť už… tomuto bohorúhaniu, prenasledovaniu tvojich detí od synov sveta, tomuto odboju proti Bohu a jeho ľudu. Ty si predsa bola predurčená zvíťaziť nad hadom, pošliapať jeho hlavu, tvoje je víťazstvo. Ty musíš zverbovať do tohto zápasu všetkých anjelov a svätých.

Celý obrad mi trval asi trištvrte hodiny a nezabudnuteľne sa mi vpísal do pamäti. Pokladám ho za jeden z najhlbších a najvýznamnejších zážitkov môjho života. Priam fyzicky som preciťoval, že stojíme na začiatku toho triumfu, ktorý Panna Mária sľúbila, keď hovorila fatimským deťom: Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí. Cítil som sa celkom maličký. Taký, ako keď cítime veľkosť Božiu alebo keď prežívame udalosti a veci, ktoré nás unášajú ako prúd veľkej, silnej vody alebo vetra. Poďakovanie po svätej omši nebolo obyčajným poďakovaním, to ktosi iný vo mne ďakoval, ktosi iný vo mne žil. Niekto iný vo mne sa zmocnil môjho celého ja, mysle, duše i srdca, a preto moje srdce spievalo. Spievalo Bohu hymny vďaky. 

Mal som živý pocit Božej moci a slabosti komunistického systému. Ozaj, čo sú všetky sily pekla proti všemocnému Bohu a Márii, Božej Matke? Cítil som, že tento boj vrcholí práve teraz, teraz sa blíži k svojmu vyvrcholeniu a zakončeniu – k šťastlivému koncu. Chápal som to ako Božie víťazstvo skrze Pannu Máriu, skrze jej ctiteľov, jej nasledovníkov, jej mariánskych dietok. Celou dušou som prosil Pannu Máriu a s veľkou dôverou som jej adresoval svoju naliehavú žiadosť:

Urob, Matka, čo najskôr, aby sa na toto miesto, sem do tvojej svätyne v Kremli, z poverenia Božieho navrátil právoplatný patriarcha, tvoj patriarcha, pretože tento národ je tebe zasvätený, ty si jeho Kráľovná.

Kým som slúžil svätú omšu, Leo a Maria N. stáli vedľa mňa alebo sa prechádzali ako zvedaví turisti. Jedným okom pozerali na mňa a druhým obdivovali obrazy, mozaiky a všetku tú krásu okolo nás. Leo nekoncelebroval, ale bol duchovne spojený so mnou a popritom ostražito sledoval návštevníkov i dozorcov – teda policajtov a vojakov – aby ma upozornil, ak by bolo treba. Ale to viem iba z jeho rozprávania, ja som nič také nevnímal, ani som sa neobával, že by ma mohol niekto vyrušiť. Keď bolo po všetkom, až potom mi Leo povedal:

Teraz som pochopil, prečo sme sem prišli.

Hovoril, že si plne uvedomuje, čo robíme, a je nesmierne rád, že môže byť pri tom.                                                                                                            

Po odslúžení svätej omše som vyzval Lea i Máriu, aby sme sa ešte raz pomodlili modlitbu zasvätenia. Potom som s vďačnou dušou opúšťal tento velebný chrám Matky Božej, ktorý mi tak prirástol k srdcu, že má v ňom trvalé miesto a od tej chvíle často tam mysľou zalietam.

Cítil som sa nesmierne šťastný a s tým pocitom blaženosti som sa chcel podeliť. Keď som po návrate rozprával Svätému Otcovi o mojom nadšení, videl som, že aj on prežíva pocit šťastia, lebo videl v tom znak, že Pán Boh chcel mať počas zasvätenia Ruska Panne Márii v Moskve katolíckeho biskupa. Povedal mi: „Pavol, v ten deň ťa tam Matka Božia doviedla za ruku.“ A ja mu hovorím: „Oj, nie, Svätý Otče, ona ma tam nedoviedla za ruku, ona ma ta zaniesla vo svojom náručí a tak ma tam držala.“ A toto vedomie mi dávalo pocit istoty, že som sa ničoho nebál. Ešte aj teraz, keď na to spomínam alebo keď o tom rozprávam veriacim v kázni, znovu prežívam, čo som prežíval v Kremli. A veru občas sa mi od dojatia tlačia slzy do očí. To by sa ozaj bez Božej Prozreteľnosti nebolo dalo uskutočniť. 

Kremeľ som opúšťal s neopísateľnými pocitmi. Potom sme sa prechádzali po Červenom námestí a prišli sme k Leninovmu mauzóleu. Tam som sa zastavil asi štyri kroky pred strážou, ktorá tam neprestajne „paráduje“. Znovu som otvoril Pravdu, kde som mal vo vnútri nalepenú modlitbu zasvätenia, a tam som ju zbožne čítal. Pozeral som sa na vojakov, ktorí predvádzali predpísaný rituál, a na kvety položené pri vchode do mauzólea a v duchu volal:

Matka Božia, tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu bola dnes zasvätená táto zem. Aj títo strážcovia sú tvoje deti, aj tieto kvety sú tu pre teba, a nie pre tú múmiu vnútri tejto hranatej hrobky.“ Potom som odišiel a prechádzajúc sa,  modlil som sa ruženec, ktorý som mal stále v rukách, a po ruženci som sa modlitbami vďaky i prosby obracal k Duchu Svätému, Veni Creator Spiritus… imple superna gratia, quae tu creasti pectora – Príď, Duchu Svätý, a naplň toto miesto a srdcia všetkých, ktorí sem prichádzajú, svojou milosťou, silou, pravdou a svetlom…

Podľa vyhlásenia sekretára pre náuku viery arcibiskupa Tarcisia Bertoneho akt zasvätenia z roku 1984 svojím obsahom a štýlom zodpovedal požiadavkám Panny Márie. Takto sa k udalosti vyjadrila sestra Lucia v liste z roku 1989.

Udalosti, ktoré nasledovali, akoby potvrdzovali nadprirodzený ráz fatimského posolstva. Rok po zasvätení Ruska v Ríme a v Moskve sa začali v Sovietskom zväze veľké politicko-spoločenské zmeny. V marci 1985 sa stal generálnym tajomníkom komunistickej strany Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý začal zavádzať „perestrojku i glasnosť“. Tieto „reformy“ napokon viedli k pádu komunistického režimu vo východnej Európe i v Rusku. Boží zásah do svetových dejín…

Záverom sa ešte žiada aspoň v krátkosti spomenúť zasvätenie Ruska i celého sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v októbri 2000, krátko pred zakončením Svätého roka. Ako spomína biskup Hnilica, Svätý Otec chcel týmto zasvätením slávnostne zavŕšiť Svätý rok. Viedla ho myšlienka, aby sa to urobilo manifestačne a za účasti celého kolégia biskupov alebo aspoň veľkého počtu z nich. Bol totiž sklamaný, že jeho akt zasvätenia v roku 1984 sa nestretol s takou účasťou biskupov sveta, akú očakával. Uvedomoval si, že k zasväteniu nestačí len slávnostný liturgický úkon v Ríme, ale že sa k nemu musia aktívne pripojiť všetci veriaci vo svete. Každý biskup by mal zasvätiť svoju diecézu, každý kňaz svoju farnosť, každá hlava rodiny svoju domácnosť. 

Dúfal však, že počas Svätého roka sa mu podarí zhromaždiť biskupov z celého sveta a uskutočniť túto žiadosť Panny Márie a jej Božského Syna v plnej miere. Žiaľ, tých biskupov, ktorí sa zhromaždili v Ríme a zúčastnili sa na akte zasvätenia v nedeľu 8. októbra 2000, nebolo 3500, ako sa očakávalo, ale len asi 1500. Okrem španielskeho episkopátu, ktorý tam bol takmer celý, európski biskupi boli početne málo zastúpení. 

S veľkým sklamaním treba povedať, že chýbala nielen ochota spolupráce zo strany biskupov, ale svoju úlohu hral aj relatívne chladný postoj zo strany vatikánskych úradných miest. Pôvodne bolo vyhlásené, že 8. októbra bude spoločný akt zasvätenia Panne Márii. Potom to naraz zmizlo z programu a písalo sa už len o stretnutí biskupov. Ako vyšlo najavo  neskôr, niektorí biskupi a kuriálni byrokrati mali obavu, že keby dali spolu zasvätenie s masívnou účasťou svetového episkopátu, mariánske hnutia by si to boli privlastnili. Bol by prišiel do Ríma miliónový zástup mariánskych ctiteľov a taký mohutný manifestačný prejav mariánskej úcty si niektorí preláti jednoducho neželali.  

Text aktu zasvätenia (Atto di Affidamento a Maria Santissima), ktorý biskupi spoločne so Svätým Otcom recitovali 8. októbra 2000, je málo známy, a preto ho chcem na tomto mieste uviesť v slovenskom preklade:

„Žena, hľa, tvoj Syn“

Ty, Matka, nám stále znova ukazuješ Ježiša, blahoslavený plod tvojho čistého lona, vtelené Slovo, Vykupiteľa sveta. Tieto jeho slová v nás vzbudzujú zvláštne dojatie, pretože zameriavajú našu pozornosť na teba, Mária, a robia ťa našou Matkou.

„Žena, hľa, tvoj Syn“

Keď ti Kristus zveril apoštola Jána a spolu s ním synov a dcéry Cirkvi, ba i všetkých ľudí, neumenšil, ale skôr potvrdil svoju úlohu jediného Vykupiteľa sveta. Ty si jas, ktorý nezacláňa Kristovo svetlo, pretože žiješ v ňom a skrze neho. Celou svojou bytosťou hovoríš „Fiat – staň sa.“ Ty si Nepoškvrnená, v tebe je plnosť a jas milosti. 

Hľa, tvoje deti zhromaždené okolo teba na úsvite nového tisícročia.

Chceme ti zveriť budúcnosť, ktorá nás čaká, s prosbou, aby si nás sprevádzala na ceste. Sme mužmi a ženami, čo žijú v mimoriadne ťažkej dobe, ktorá je súčasne sľubná i ťažká. Ľudstvo dnes disponuje neslýchane silnými prostriedkami, ktorými môže zmeniť svet v kvitnúcu záhradu, alebo ho obrátiť v ruiny. Ľudstvo dosiahlo mimoriadne možnosti, vplyv na samotné pramene života: môže ich využívať na dobro, v rámci morálneho zákona, ale môže ísť za hlasom krátkozrakej pýchy, ktorá káže vede odmietnuť akékoľvek hranice a vedie ju dokonca k pošliapaniu úcty patriacej každej ľudskej bytosti. Dnes – viac než inokedy v minulosti – sa ľudstvo nachádza na rázcestí. Aj teraz, opätovne, Najsvätejšia Panna, je spása jedine a výlučne v tvojom Synovi, Ježišovi Kristovi.

Preto, Matka, túžime ťa prijať k sebe ako apoštol Ján, aby sme sa od teba učili, ako sa pripodobňovať tvojmu Synovi.

„Žena, hľa, tvoje deti!“

Stojíme tu pred tebou, aby sme zverili tvojej materinskej ochrane samých seba, Cirkev i celý svet.

Pros za nás svojho milovaného Syna, aby nám hojne udelil Svätého Ducha, Ducha Pravdy, ktorý je prameňom života.

Prijmi ho pre nás i s nami, tak ako v prvotnom jeruzalemskom spoločenstve, zhromaždenom okolo teba, v deň Turíc. Nech Duch otvorí srdcia spravodlivosti a láske, nech vedie ľudí i národy ku vzájomnému porozumeniu a vzbudzuje v nich rozhodnú vôľu k pokoju.

Zasväcujeme ti všetkých ľudí, počnúc od najslabších: detí, ktoré ešte neprišli na svet, ako aj tých, čo sa narodili v chudobe a v utrpení, mladých, ktorí hľadajú zmysel života, ľudí bez práce, i tých, ktorí trpia hladom a chorobami.

Zasväcujeme ti rozbité rodiny, starých ľudí, ktorí sú bez pomoci, i všetkých, čo sú osamotení a nemajú nádej.

Matka, ty poznáš utrpenia i nádeje Cirkvi a sveta. Pomáhaj svojim deťom v každodenných skúškach, ktoré prináša život každému človekovi, a daj, aby vďaka spoločnému úsiliu všetkých temnoty nepremohli svetlo.

Tebe, Zornica vykúpenia, zasväcujeme našu cestu do nového tisícročia, aby pod tvojím vedením všetci ľudia našli Krista, Svetlo sveta a jediného Spasiteľa, ktorý kraľuje s Otcom i s Duchom Svätým na veky vekov. Amen.

František Vnuk, 19. marca 2022 
Foto: Archív Rodiny Panny Márie