SVÄTÝ CYRIL A SVÄTÝ METOD V ŠTÚROVE

V Dome Matice slovenskej bola 24. septembra 2026 otvorená výstava Obrazy svätých Cyrila a Metoda na ilustráciách, ikonách a poštových známkach Štátneho múzea dejín náboženstva v Petrohrade.

Podujatie otvoril fujarovými fanfárami Štefan Suchý. Po privítaní hostí Máriou Vavreczkou, tajomníčkou MO Matice slovenskej v Štúrove, Daniela Suchá, predsedníčka občianskeho združenia CYRILOMETODIADA, za zvukov fujary predniesla Žalm cyrilometodský Karola Strmeňa.

Natália Čumak, predsedníčka Zväzu Rusov na Slovensku, predniesla uvítací príhovor a báseň Ivana Bunina:

Уважаемые организаторы выставки, представители Матицы словацкой, дорогие жители Штурово, уважаемые гости!

Для меня большая честь приветствовать вас на выставке, посвящённой святым равноапостольным Кириллу и Мефодию. Экспозиция представлена Государственным музеем истории религии г. Санкт-Петербурга. Это один из немногих музеев мира, который рассказывает об истории возникновения и развития религий.

Знаменательно, что выставка проходит в Доме Матицы словацкой. Уже более полутора веков Матица словацкая служит сохранению языка, культуры, традиций и исторической памяти словацкого народа. Её просветительская деятельность созвучна делу Кирилла и Мефодия, которые дали славянам возможность читать и писать на понятном им языке.

Просветительский подвиг Кирилла и Мефодия стал важной частью истории славянских народов, их деятельность обеспечила формирование национальных литератур на основе славянских языков. Сегодня кириллица используется в русском, белорусском, болгарском, македонском, русинском, сербском, украинском, черногорском и других языках.

Важно помнить, что дело Кирилла и Мефодия продолжили их ученики. Среди них был святой Горазд, который родился в окрестностях Нитры. Именно его Мефодий избрал своим преемником. Имя Горазда свидетельствует о том, что великое наследие сохраняется благодаря верным ученикам и продолжателям.

Наследие Кирилла и Мефодия глубоко связано и с историей России. Более тысячи лет назад вместе с христианством русский народ получил богослужебные книги на славянском языке.
Эти книги легли в основу нашего дальнейшего образования. Поэтому память св. братьев Кирилла и Мефодия, также священна и для нас русских. 
Желаю выставке успеха, а всем присутствующим – здоровья, мира и добра.    
В завершение позвольте прочитать стихотворение Ивана Бунина «Слово», написанное 7 февраля 1915 года. Оно утверждает бессмертие человеческого слова и письменности, переживающих века и цивилизации. 
Молчат гробницы, мумии и кости, —
Лишь слову жизнь дана:
Из древней тьмы, на мировом погосте,
Звучат лишь Письмена.
И нет у нас иного достоянья!
Умейте же беречь
Хоть в меру сил, в дни злобы и страданья,
Наш дар бессмертный — речь.
Благодарю за внимание!

Príhovor Antona Hrnku, zakladateľa nadácie Pro Patria, ktorý sa na podujatí pre ochorenie nemohol zúčastniť, predniesol Štefan Suchý:

Fakt príchodu sv. Konštantína – Cyrila a sv. Metoda na územie Veľkej Moravy roku 863 na pozvanie staroslovenského kniežaťa Rastislava bol hlboko zakorenený vo vedomí našich predkov celé stáročia. Mnohí z ich pôsobenia čerpali duchovnú silu, napĺňali sa vierou v Boha, iní videli v ňom kultúrnu hodnotu, ktorá zaradila našich staroslovenských predkov medzi kultúrne národy dobovej Európy. Následne, najmä v čase národného útlaku čerpali z ich kultúrneho odkazu silu, aby sa nepoddávali, aby neklesali na duši a aby vzdorovali. V rôznych epochách sa prikladal dôraz na rôzne aspekty mnohorakej činnosti svätých bratov. V religióznych spisoch a traktátoch sa kládol dôraz najmä na kristianizačnú úlohu byzantskej misie, na jej misijnú prácu na území Veľkej Moravy a pripojených územiach. Zažili sme však aj obdobie, keď sa táto ich práca zatláčala do úzadia a jednostranne sa uprednostňoval kultúrny a civilizačný rozmer ich príchodu, najmä uvedenie do života prvej spisovnej normy slovanského jazyka. Avšak žiadne zdôrazňovanie niektorej časti práce Konštantína a Metoda na našom území na úkor druhej, nie je skutočným a správnym obrazom ich pôsobenia. Ono bolo komplexné, celostné. Malo svoju misijnú časť, kultúrnu časť, ale dôležitá bola aj cirkevno-politická a z nej vyplývajúca politická časť. Kristianizácia krajiny a vytvorenie jej cirkevnej štruktúry bol totiž v rannom stredoveku nevyhnutným predpokladom na získanie štátnej suverenity a o to predovšetkým pozývateľovi išlo.

Musíme si uvedomiť, že naše vtedajšie územie už malo svojich domácich kresťanských vládcov, obyvateľstvo bolo už minimálne v druhej, možno v tretej generácii kresťanské, ale cirkevne bolo stále misijným územím Soľnohradu (Salzburg) a Pasova (Pasau), teda závislým od cudzích cirkevných centier a teda v pravom slova zmysle nesamostatným. Kresťanstvo k nám určite z Byzantskej ríše neprišlo a ani sa tu tamojšia forma neuplatnila. Sv. Konštantín a sv. Metod si boli vedomí, že idú na územie, ktoré patrí pod jurisdikciu Ríma, a podľa toho aj postupovali. Keď ich práca dosiahla určitú úroveň, považovali za potrebné ísť o nej referovať pápežovi a získať pre ňu „požehnanie“ Svätej stolice. Bolo nesmiernym diplomatickým úspechom sv. Konštantína, že vybojoval zápas s „trojjazyčníkmi“ a presvedčil aj vtedajšieho pápeža, že uvedenie nového spisovného jazyka do bohoslužby v západnej cirkvi nie je proti zmyslu kresťanskej viery, práve naopak, šíreniu a upevňovaniu viery napomáha. Veľkosť tohto skutku, ktorý bol žiaľ len dočasným úspechom, si uvedomíme až vtedy, keď skonštatujeme, že západná cirkev sa k nemu odhodlala znova až po tisíc sto rokoch na Druhom vatikánskom koncile. Dá sa teda povedať, že solúnski bratia predbehli dobu o celých tisíc sto rokov. Fenomén uvedenia nového spisovného jazyka na európsku scénu ako problému kultúrneho, literárneho i politického si uvedomovali a uvedomujú všetci tvorcovia obrazu o našej minulosti. 

Z hľadiska mocenskej politiky vo vtedajšej strednej Európe bolo ďaleko najvýznamnejším počinom byzantskej misie, v tomto prípade už len sv. Metoda, vytvorenie cirkevnej štruktúry na Veľkej Morave. Už na začiatku druhej fázy jej pôsobenia, keď sa sv. Metod vracal z Ríma začiatkom sedemdesiatych rokov 9. storočia ako misijný arcibiskup pre „slovanské“ krajiny, bolo v duchovnom centre západnej Európy rozhodnuté, že franské biskupstvá stratia nad územím Veľkej Moravy cirkevnú jurisdikciu a vytvorí sa osobitná cirkevná provincia. Akt svojvoľného zajatia a uväznenie Metoda franským episkopátom v tomto čase bol v svojej podstate zúfalým pokusom tomuto zabrániť. Nepodarilo sa. Na zásah Svätej stolice museli Frankovia sv. Metoda prepustiť a on sa mohol ujať svojej práce. Za necelé desaťročie jeho misijné a organizačné pôsobenie (spojené s mocenským rozmachom Svätoplukovej ríše) došlo do štádia, že pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae Tuae (Tvojej horlivosti), ktorou ustanovil samostatnú Moravskú cirkevnú provinciu na čele s Metodom aj s Nitrianskou diecézou na čele s Vichingom. Zároveň s tým vzal Veľkú Moravu do lénnej závislosti od Svätej stolice, čím Svätopluk a jeho ríša získali plnú štátnu suverenitu rovnakú ako mali jednotlivé časti niekdajšej Franskej ríše. Naši predkovia tak po prvýkrát v histórii získali postavenie suverénneho európskeho národa s uznávaným panovníkom (kráľom), s vlastnou cirkevnou správou, závislou len od pápežského stolca. V neskorších turbulentných dobách síce došlo k deštrukcii tohto štátneho a cirkevného usporiadania, ale nie k jeho úplnému zániku. Práve naopak, cirkevná štruktúra sa po upokojení situácie obnovila nielen v podobe Nitrianskej diecézy, ale je veľmi pravdepodobné, že Ostrihomská arcidiecéza je transformovaným pokračovaním Metodom ustanovenej provincie. Aj Uhorsko bolo pápežským lénom, ale akt podobný bule Industriae Tuae vo vzťahu k nemu neexistuje. A je veľmi pravdepodobné, že ani nikdy neexistoval. Svätá stolica možno len k územiu na strednom Dunaji postupovala v zmysle svojich predchádzajúcich princípov, ustanovených ešte vo vzťahu k Svätoplukovi. Z tohto pohľadu by potom Uhorsko bolo priamym pokračovaním Veľkej Moravy, avšak pod zmeneným hegemónom.

Veľké dejinné počiny mávajú obyčajne aj svoje vedľajšie produkty, ktoré možno ich aktéri v danej dobe ani nevnímali ako prioritné, ale svojimi dôsledkami sa nimi stali. Keď sv. Konštantín vytvoril spisovný jazyk pre Slovanov, predovšetkým v ňom videl nástroj evanjelizácie a cirkevného pôsobenia. Avšak ako náhle sa tento jazyk stal skutkom a osvojili si ho prví používatelia stal sa predovšetkým kultúrnym fenoménom, nástroj šírenia poznatkov i umenia. Príchodom byzantskej misie na vtedajšie Slovensko začali v pravom slova zmysle slovenské národné kultúrne dejiny, dejiny slovenského písomníctva a slovenskej literatúry. No nielen to. Metodovi žiaci túto literatúru a vzdelanosť rozšírili cez Macedónsko a Bulharsko do celého slovanského sveta, a tak vznik slovenského písomníctva bol zároveň aj vznikom slovanského písomníctva, literatúry a kultúry. Možno bude niekto namietať, že v stredovekom slovenskom písomníctve nie je ani náznak po tom, žeby na Slovensku zanechala byzantská misia nejaké stopy, že slovenské písomníctvo nadväzovalo na latinskú spisbu. 

Je plne legitímne, keď z príležitosti príchodu sv. Konštantína a sv. Metoda hovoríme o cyrilo-metodskej tradícii ako nosnej ideovej národnej tradícii Slovákov nielen v cirkevno-politickom zmysle, ale aj v štátoprávnom. Samozrejme, keď budeme hovoriť o začiatku slovenských politických dejín, musíme hovoriť o Pribinovi; keď budeme hovoriť o začiatku našich cirkevných dejín, musíme uviesť soľnohradského arcibiskupa Adalrama; ale keď budeme hovoriť o začiatku našej národnej kultúry a literatúry, musíme hovoriť o sv. Konštantínovi a sv. Metodovi a – samozrejme – keď budeme hovoriť o začiatkoch našej cirkevno-politickej a štátnej nezávislosti, musíme hovoriť o sv. Metodovi a Svätoplukovi. A tak sa o tom hovorí aj v preambule našej Ústavy, ktorá sa mnohým nepáči. Odráža však to najpodstatnejšie, o čo sa naši predkovia v boji za národnú slobodu opierali – o vieru, ktorú im nikto nemohol vziať, a večného kráľa, ktorý sa stratil uprostred svojho vojska, aby sa vrátil a opäť im priniesol stratenú slobodu.

Fujarista Štefan Suchý obohatil podujatie hrou na fujare a spevom pastierskych piesní.

Na záver podujatia vystúpila Mária Vavreczká:

Vážené dámy, vážení páni, vzácni hostia,

je mi veľkou cťou privítať vás na otvorení tejto výnimočnej výstavy, ktorá je venovaná dvom najvýznamnejším  osobnostiam našich dejín – svätým Cyrilovi a Metodovi.

Keď solúnski bratia v roku 863 prichádzali na naše územie nepriniesli len vieru. Priniesli niečo, čo zásadne formovalo identitu nášho národa : písmo, kultúru a vzdelanosť v jazyku, ktorému naši predkovia rozumeli . Tento jazyk  povýšili na úroveň vtedajších svetových jazykov. Ich misia nebola len náboženským činom, bol to prelomový civilizačný skok, ktorý nás pevne zakotvil na kultúrnej mape Európy a z tohto kultúrneho dedičstva čerpáme dodnes.

Táto výstava Obrazy svätých Cyrila a Metoda na ilustráciách, ikonách a poštových známkach zo zbierok Štátneho múzea dejín a náboženstva v Petrohrade , ktorú dnes spoločne otvárame , je vyjadrením našej úcty a vďaky k ich obrovskému dedičstvu. Prostredníctvom vystavených diel, ktoré sú zapožičané z Petrohradu, historických dokumentov a umeleckých stvárnení máme jedinečnú možnosť preniesť sa v čase. Môžeme opäť precítiť hĺbku ich odkazu, ktorý nestráca na aktuálnosti ani po viac ako tisícročí. Tieto symboly a obrazy pred nami oživujú príbeh odvahy , múdrosti a hlbokej ľudskosti. Máme jedinečnú možnosť  pozrieť sa na ich príbeh nielen cez stránky učebníc, ale prostredníctvom diel, ktoré v sebe nesú emóciu, úctu a kontinuitu tohto odkazu..

Dovoľte mi poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tejto výstavy, organizátorom, autorom a všetkým, ktorí do tohto projektu vložili svoje úsilie a srdce. Priložili ruku k dielu, aby táto výstava mohla vzniknúť. Vďaka ich úsiliu môžeme dnes na chvíľu spomaliť, zamyslieť sa a pripomenúť si korene , na ktorých stojí naša prítomnosť.

Vám milí návštevníci , prajem, aby bol čas strávený na tejto výstave pre vás nielen estetickým zážitkom, ale aj chvíľou inšpirácie a hrdosti na naše bohaté kultúrne dedičstvo.

Týmto považujem výstavu za oficiálne otvorenú. Ďakujem vám za pozornosť a prajem príjemnú a obohacujúcu prehliadku.

Po oficiálnom programe nasledoval prípitok a občerstvenie, rozhovory.