SPOMIENKA NA NOVOMESTSKÚ MASAKRU V HRACHOVIŠTI

v Kostole Návštevy Panny Márie

4. novembra 2026 vo farskom kostole v Hrachovišti otec Irenej Ciutti, miestny farár, slávil svätú omšu za Jozefa Paulecha a ostatné nevinné obete násilného zásahu ozbrojenej stráže dňa 4. novembra 1918 v Novom Meste nad Váhom. 

Otec Irenej v homílii uviedol:

Slávime svätú omšu za obete masakry v Novom Meste nad Váhom  zo 4. novembra 1918. Medzi siedmimi zavraždenými nevinnými obeťami bol aj náš farník Jozef Pauech. To nás nielen oprávňuje, ale aj zaväzuje, aby sme pamiatku týchto nevinných obetí vytiahli zo zabudnutia.

Pre lepšie pochopenie si pripomeňme dejinné súvislosti. Rok 1918 bol rokom ukončenia 1. svetovej vojny. 28. októbra 1918 Rakúsko – Uhorsko kapituluje a začína vyjednávať o mieri. Na tento moment čakali viaceré národy, ktoré sa v Rakúsko – Uhorsku necítili slobodne. Medzi nimi bol aj slovenský národ, ktorý bol súčasťou Uhorského kráľovstva. Slováci neboli uznávaní ako samostatný národ schopný samostatnej existencie. Slovenský jazyk, kultúra a slovenský život bol podrobený systematickej a surovej maďarizácii. Úradným jazykom bola maďarčina, vyučovacím jazykom bola maďarčina, v školách sa deti nesmeli po slovensky ani modliť. Slovenčina mohla zaznievať iba pri bohoslužbách. Slováci, až na výnimky, nemohli získať vysoké vzdelanie. Jedinou možnosťou bolo štúdium teológie. Avšak kňazi, ktorí sa verejne hlásili k slovenskej národnosti, nemohli získať vyššie hodnosti okrem vidieckych farárov. K maďarskej národnosti sa hlásila aj väčšina židovského obyvateľstva. Nové Mesto nad Váhom bolo verným obrazom pomerov v Uhorsku. Mestečko s domácim slovenským obyvateľstvom bolo v rukách podnikateľov, ktorí neboli slovenskej národnosti. Dobové fotografie ukazujú námestie a priľahlé ulice s maďarskými nápismi.

Nečudo, že keď 28. októbra 1918 Rakúsko – Uhorsko kapitulovalo, nemaďarské národy v Uhorsku prežívali radostnú nádej, že sa bude môcť naplniť ich túžba po samostatnom národnom živote. Aby sme boli spravodliví, treba povedať, že už v Sarajeve zavraždený následník trónu František Ferdinand mal víziu preorganizovania monarchie, aby každý národ bol autonómnym členom spoločnej ríše. Jeho predstavy zdieľal aj posledný kráľ Karol Habsburgský, blahoslavený, ale situácia sa vyvinula tak, že na naplnenie ich plánov už nebol čas.

Ešte v ten istý deň, 28. októbra 1918 večer, bol v Prahe vyhlásený samostatný česko-slovenský štát, avšak na Slovensku sa o tom nič nevedelo. Až 30. októbra sa Slováci svojím súhlasom prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi, a to Deklaráciou slovenského národa. Táto deklarácia bola vyjadrením najmä evanjelickej časti slovenského národa. Katolíci, ktorí tvorili 84 % Slovákov, síce neprotestovali, ale neustále prejavovali svoju túžbu po samostatnosti.

Keďže sa skončila vojna a rozpadlo sa Rakúsko – Uhorsko, takzvaný žalár národov, nastala eufória. Vojaci sa vracali z frontu, no mnohí zmrzačení a mnohí sa nevrátili vôbec. To vzbudzovalo na jednej strane nadšenie, na druhej strane aj nízke túžby po odplate. Vojaci sa vracali so zbraňami a mnohí naočkovaní boľševickou, alebo aspoň socialistickou ideológiou. Tí veľmi ľahko dokázali strhnúť ľud k pomste na tých, ktorí jednoduchých a prostoduchých obyvateľov zotročovali a okrádali. Na mnohých miestach sa rabovali obchody, aby si takýmto spôsobom zbedačení obyvatelia pomohli z biedy a aby vykonali odplatu.

V tejto atmosfére, ktorá panovala takmer všade, sa mal 4. novembra konať v Novom Meste jarmok. Predstavitelia čerstvo vzniknutej Okresnej národnej rady v Novom Meste, ktorú tvorila katolícka i evanjelická slovenská mestská elita, sa zo všetkých síl usilovali o to, aby ľudia nereagovali na prípadné provokácie a aby prichádzajúci vojaci nepoštvávali obyvateľstvo. Dovtedajší úradníci a podnikatelia, reprezentanti starého režimu, sa však nemienili poľahky vzdať svojich pozícií v meste.

Schádzali sa v Lowysohnovej kaviarni na rohu námestia a radili sa, čo urobiť. 3. novembra večer im vlakom prišla zásielka 200 kusov strelných zbraní. Tým istým vlakom 3. novembra večer cestovala aj maďarská jednotka ozbrojenej stráže, ktorú podnikatelia podplatili, aby vystúpila v Novom Meste. Tí boli ochotní za peniaze prísť v pondelok ráno ozbrojení na námestie. V nedeľu večer bol jarmok zrušený. O zrušení jarmoku sa však do rána nemohli dozvedieť obyvatelia okolitých dedín, ktorí na jarmok chodili kupovať a predávať veci dôležité pre normálny život. A tak v pondelok 4. novembra ráno prišlo do Nového Mesta množstvo ľudí z okolia. Keď chceli ísť na námestie, kde sa mal konať jarmok, na prístupových uliciach stáli kordóny maďarských vojakov, ktorí zatarasili cesty. Vtedy sa mnohí dedinčania dožadovali vstupu na námestie a nastala trma-vrma. Keď sa dav ľudí začal približovať k vstupu na námestie, slúžny Rákoci dal povel a maďarskí vojaci vystrelili na výstrahu do vzduchu. No v tom istom momente začala paľba aj z okien okolitých domov namierená do ľudí aj do tých, ktorí sa v tej trme-vrme dostali na prázdne námestie. Tak na námestí pri vážnici bol zastrelený roľník Jozef Paulech z Hrachovišťa, keď si chcel so svojím 12-ročným vnukom v solárni kúpiť soľ. Padol aj slúžny Jozef Kubíni, vojak Martin Kuček z Moravského Lieskového, ktorý šiel k zubárovi s boľavými zubami, vdova Eva Račková z Nového Mesta, ktorá niesla pre svoje vnúčatá pol litra mlieka, Adam Kopec, roľník z Lubiny. Dvaja vojaci – Michal Krupa a Michal Slávik z Lubiny boli zabití v bočnej ulici maďarským strážnikom. Spolu bolo zabitých sedem ľudí. Veľa ľudí bolo zranených. Na námestie nedovolili vojsť ani tým, ktorí chceli pomáhať postrieľaným a zraneným. Na námestie dobehol len kaplán, ktorý narýchlo zaopatril umierajúcich. Pravdepodobne si nedovolili kňaza zastaviť.

Po tejto streľbe rýchlo opustili mesto podnikatelia i hlavný slúžny Rákoci a spolu s prednostom stanice ušli do Budapešti pripraveným vlakom. Po úteku pohlavárov z mesta sa v národnej rade vytvorili podmienky prevziať v meste správu. Žiaľ, prvý krok urobili chybne. Zbrane, ktoré po ušlých našli, pohádzali do Váhu.

Ľud v Novom Meste a v okolitých dedinách kypel hnevom. A tak v pondelok 4. novembra večer sa už nedalo zabrániť rabovaniu obchodov ako prejavu zúfalstva a pomsty.

Nevinné ľudské životy vyhasli, lebo nepatrili k dovtedy vládnucej vrstve, ktorá sa ťažko zmierovala so skutočnosťou, že sa končí nadvláda nad slovenským ľudom a jeho vykorisťovanie a ponižovanie.

Tento zločin nebol doteraz poriadne vyšetrený, a tak nevieme odpovedať na dôležité otázky: kto a prečo vlastne strieľal do ľudí, kto bol v oknách domov, z ktorých sa strieľalo, kto a prečo strieľal na ľudí, ktorí šli po prázdnom námestí spolu s dieťaťom nakupovať alebo sa vracali domov s kanvičkou mlieka? Prečo nášho farníka nemohli pochovať doma v Hrachovišti? Záznam o pochovaní Jozefa Paulecha, samozrejme v maďarčine, lebo aj cirkevné matriky sa museli tak písať namiesto latiny, sa nachádza v pohrebnej matrike Farnosti Nové Mesto s poznámkou „zastrelený“, ale o mieste jeho hrobu nevieme. Prečo sa doteraz o týchto udalostiach nehovorilo? Nemohlo sa? Nesmelo sa?

A prečo vlastne spomíname na túto udalosť teraz, po viac ako 100 rokoch? Pretože kto nepozná svoju minulosť, nevie vlastne, kým je, odkiaľ je a prečo je taký, aký je. Kto nepozná svoju históriu, nepozná ani seba samého, nerozumie sebe samému. A kto nerozumie sebe samému, ako má vedieť, čoho sa má varovať, pred čím má utekať, ako sa má stávať lepším? Ľudská prirodzenosť je stvorená Bohom. A v ľudskej prirodzenosti je aj skutočnosť, že pochádzame od niekoho, od nejakých rodičov a tí od starých rodičov a tak ďalej… Že pochádzame z nejakého rodu a nejakého národa alebo národov. To je prirodzené, tak ako sme prirodzene mužmi a ženami. Ale ak začneme podkopávať, neuznávať to, čo je prirodzené, čím sa staneme? Čo so seba urobíme? Staneme sa bezprizornými.

Preto je dôležité, aby sme poznávali seba aj cez svoju minulosť a svoje dejiny. Aby sme vedeli, komu a čo máme odpustiť, na čo a na koho si máme dávať pozor, komu môžeme dôverovať. Láska ku všetkým ľuďom nie je totiž výpadkom pamäti ani ohlúpnutím. Láska znamená odpúšťať, ale aj vychovávať k odpusteniu, čo predpokladá nepomstiť sa za údery úderom a za rany ranou. Ale ako sa dá odpustiť, keď stratíme pamäť a keď prestaneme normálne používať rozum? Veľkosť odpustenia nespočíva v zabudnutí, lebo keď sa zabudne, netreba odpúšťať. Ale veľkosť odpustenia spočíva v láske napriek úderom, v konaní dobra napriek krivdám. A k tomu je potrebná milosť daná Kristom, ktorý odpúšťal aj na kríži. Toto platí o jednotlivcovi, ale aj o národe. Národ sa nestane veľkým tým, že stratí pamäť. Naopak, národ ktorý stratí pamäť, prestane byť národom, prestane existovať, zakrnie a rozptýli sa. Ale národ sa stane veľkým, keď napriek krivdám minulosti nebude sa mstiť, ale hrdo a kresťansky bude žiť v pokoji, spravodlivosti a spolupráci aj s tými, od ktorých sme v minulosti pocítili nemalé krivdy.

Bratia a sestry! Ovocím tejto najsvätejšej obety, ktorú slávime, je telo a krv Ježiša Krista, obetované za našich drahých zavraždených nevinných bratov a sestry, ale aj za nás všetkých. Nech nás táto obeta posilní k odpúšťaniu, k láske a nech dá nášmu národu rast vo viere a prosperitu v tomto svete. Amen.

DANIELA SUCHÁ, CYRILOMETODIADA