SLOVENSKÝ PANTEÓN – ĽUDOVÍT ŠTÚR

Včera Slovenská televízia uviedla ďalšiu časť novej televíznej relácie Slovenský panteón. Prirodzene za prvú osobu, ktorú doň (nie do neho, ako by povedal dnešný moderátor tej istej televízie) autori zaradili, bol Ľ. Štúr.

V celku sa to dalo pozerať a Štúr v relácii pôsobil hodnoverne ako človek z mäsa a kosti. Nebolo to ani patetické, ani povrchné, hoci ako historik musím povedať, že autori sa nevyhli nepresnostiam a z môjho pohľadu chýbala tam jedna podstatná časť, taká maličká čerešnička na torte, ktorá by jasne Ľ. Štúra ukotvila nielen do pozície tvorcu spisovnej slovenčiny, ale aj tvorcu modernej slovenskej národnej ideológie, zakladateľa nezávislej slovenskej politiky s jasným cieľom získať pre slovenský národ vlastnú samosprávu.

Hoci celkový dojem bol pozitívny, autori podľahli niektorým súčasným manierom, ktoré sa prostredníctvom niektorých „objektivizujúcich“ historikov dostali do všeobecného používania. Začudoval som sa, že tomuto trendu podľahla aj historička D. Kodajova. Tak ten najproblematickejší prvok: Bratislava alebo Prešporok?

Slovenská historiografia si vytvorila svoju terminológiu v priebehu 19. a 20. storočia a do nej patrilo samozrejme aj pomenovávanie lokalít. Dlhé desaťročia sa mesto na Dunaji, ktoré je dnes naším hlavným mestom, dôsledne v historickej vede pomenovávalo Bratislava pre všetky obdobia. Nebudem zachádzať do metodiky historickej vedy, ale treba jasne povedať, že termín Bratislava nevznikol až roku 1919, keď bola Bratislava včlenená do do Česko-Slovenska. Je to jeden z variantov slovenského pomenovania, ktorých počas histórie bolo viacero a najbližšie sa podobá najstarším zápisom mien nášho súčasného hlavného mesta. Prvýkrát sa slovansko-slovenské pomenovanie Bratislavy uvádza síce v nehodnovernom dokumente, zaznamenaného Aventínom v 15. storočí k roku 808 v podobe Vratislavia. Ďalšie, už hodnoverné meno bolo zaznamenané v roku 907 v podobe Braslavaspurch a následne na minciach sv. Štefana roku 1000 v podobe Breslava civitas. Práve z tohto názvu sa vyvinulo aj nemecké Pressburg a z neho druhotne slovenské Prešporok/Prešporek. Na základe týchto prameňov P. J. Šafárik roku 1825 vytvoril názov Břetislav na Dunaji, ktorý Ľ. Štúr poslovenčil na Bratislava. Štúrovci tento názov aj masovo používali. A používal sa aj neskôr popri názve Prešporok.
A tu vzniká problém, ktorý nepravdivým údajom autori ešte posilnili. Uviedli totiž, že v čase pôsobenia Štúra v Bratislave bola „krásavica na Dunaji“ nemecko-maďarským mestom, čo nie je pravda. Bratislava celú svoju históriu od obsadenia tohto priestoru Slovanmi až podnes bola vždy slovenským, resp. aj slovenským mestom. Do tatárskeho vpádu v 13. storočí väčšinovo slovenským, po tatárskom vpáde nemecko-slovenským, neskôr nemecko-slovensko-maďarským a až závere 19. storočia sa stala nemecko-maďarsko-slovenským mestom. A práve v tomto etnickom zložení tkvie príčiny, prečo je používanie termínu Prešporok vo vedeckom diskurze nesprávne. Má sa dôsledne používať Bratislava! Prečo? To vie veľmi dobre historička, ktorá po rokoch používania názvu Bratislava vo vedeckých prácach na celú históriu nášho mesta uviedla do odborných statí a, samozrejme, aj jej maďarskí nahovárači. Používaním termínu Bratislava v slovnom spojení predtým Prešporok totiž vyvoláva dojem, že pričlenenie Bratislavy k česko-slovenskému štátu roku 1919 bolo neorganické, že to bolo niečo podobné ako dobytie Konstantinopolu Turkami, čo bolo nasledované jeho premenovaním na Istanbul. Bratislava nebola roku 1919 premenovaná, na oficiálny názov mesta bol len použitý najslovenskejší používaný variant jej pôvodného slovenského pomenovania. Bratislava bola slovenská aj pred rokom 1919, jej okolie smerom na západ, sever a čiastočne aj na východ bolo čisto slovenské, takže pričlenenie do česko-slovenského štátu bolo organické, nebolo to dobytie žiadneho cudzorodého Carihradu, ktorému Slováci vnútili svoj názov. Preto žonglovanie s názvom Prešporok v oficiálnych a odborných prácach je čisté maďarónstvo!

Dalo by sa taktiež hovoriť o trochu sploštenom výklade cesty k štúrovskej slovenčine, ale mne tam chýbalo najmä zodpovedanie otázky, prečo vlastne Ľ. Štúr pristúpil ku kodifikácii novej verzie spisovného jazyka? A práve toto mi tam chýbalo!

Keď toto chceme pochopiť, musíme povedať, že Štúr vlastne v tomto období riešil základnú ontologickú (bytostnú) otázku Slovákov. Tá znela: Sú Slováci samostatným slovanským národom? Až kladná odpoveď na túto otázku podnietila jeho ďalšie kroky! Keďže Slováci sú samostatným slovanským národom, majú mať svoj samostatný spisovný jazyk. Keďže bernolákovčinu evanjelici zásadne odmietali (jej predchodkyňa kultúrna západoslovenčina bol hlavný nástroj rekatolizácie), rozhodol sa pre dvojitú negáciu – aj bernolákovčiny aj biblickej češtiny – a vydal sa treťou cestou, ktorá sa nakoniec ukázala úspešná.

Jazyková reforma nebola samoúčelná, ale smerovala k dosiahnutiu politických cieľov, ktorými bola slovenská samospráva. A práve zdôraznenie tohto momentu mi tam chýbalo. Ak by som seriál hodnotil známkou, tak by som mu dal 2 mínus. Dúfam, že v ďalších častiach budú autori stále lepší a lepší.