S RODÁKMI V NOVEJ BELEJ SME OSLÁVLI SVIATOK SV. CYRILA A SV. METODA

V nedeľu slávnosť pokračovala v miestnom Kostole sv. Kataríny Alexandrijskej slávnostnou sv. omšou ku cti sv. Cyrila a sv. Metoda v slovenskom jazyku, ktorú celebroval otec Ján Košiar, koncelebroval miestny farár Artur Gadocha. Slávnosť umocnil hrou na organe miestny organista Julian Dlugi a vrúcnymi spevmi v krásnej slovenčine zúčastnení veriaci.

Homíliu otca Jána Košiara uvádzame v plnom znení:

Na počiatku bolo slovo

Milí krajania, vzácni priatelia, bratia a sestry!

Ďakujem ešte raz veľmi pekne, že spoločne s vami môžem osláviť 1160. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda nielen k nám, potomkom starých Slovákov, ale i do celej Európy

O misii svätých bratov Konštantína a Metoda, ktorá začala v roku 863, existuje množstvo kníh, štúdií a článkov i kázní. Od pápežov, kardinálov, biskupov až po kaplánov v prvej línii.

Apoštol národov svätý Pavol, ktorý je okrem svojich listov aj autorom prvej správy o vzkriesení Pána Ježiša Krista (1 Kor 15, 3 – 8), sa na svojich cestách zastavil aj v Troade na brehu prielivu, ktorý oddeľuje Áziu od Európy. Tam mal sen, kde ho jeden Macedónčan volal do Macedónska:

„Prejdi do Macedónska a pomôž nám! Hneď, ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska presvedčení, že nás Boh volá zaniesť tam Dobrú zvesť.“ (Sk 16, 9 – 10)

Môžeme smelo povedať, že aj misia solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda smerovaná do strednej a východnej Európy bola inšpirovaná práve svätým apoštolom Pavlom.

Dielo svätých bratov je neoddeliteľnou súčasťou histórie polovice IX. storočia v zložitých vzťahoch medzi dvomi tradičnými centrami kresťanstva – Rímom a Konštantínopolom. Či sa to niekomu páči, alebo menej, je to jednoducho fakt. To, čo vykonali solúnski bratia, zmenilo život národov prakticky vo všetkých krajinách Európy. Aj preto ich svätý pápež Ján Pavol II. vyhlásil 30. decembra 1980 za spolupatrónov Starého kontinentu. 

Keď 8. novembra 1981 navštívil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, o sv. Cyrilovi a Metodovi tam povedal:

„Keď myslíme na dielo solúnskych bratov, musíme sa pozastaviť nad tým, čo ono značilo pre spoločenský a občiansky život. Okruh ich pôsobnosti sa totiž neobmedzoval iba na výlučne náboženské pole, ale z viery z Boha vyvádzali účinné dôsledky pre každodenný život jednotlivca, rodín a celej spoločnosti, aby každý úsek, každý krok života vyvieral z Boha a k Bohu smeroval. Takto kládli základy novej spoločnosti, novej spravodlivosti a pokoja. Nebáli sa za tieto zásady bojovať a trpieť.“ 

Aj iní pápeži v 20. storočí venovali týmto dvom svätým pápežské dokumenty svetového významu:
Magnifici eventus (Veľkolepá udalosť, 1963) – sv. Ján XXIII., 
Antiquae nobilitatis decora (Staroslávne vznešené činy, 1969) – sv. Pavol VI.,
Egregiae virtutis (Vynikajúci muži, 1980) a 
Slavorum apostoli (Apoštoli Slovanov, 1985) – sv. Ján Pavol II. 

Žiadni iní svätí v dejinách nemali štyri významné pápežské dokumenty v priebehu takého krátkeho času.

 Obaja solúnski bratia – budúci apoštoli Slovanov – boli osobnosťami, v ktorých dýchala klasická byzantská kresťanská kultúra. Predovšetkým sv. Cyril, nazývaný aj Filozof, bol jedným z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako

„poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril.“ (ŽK IV). 

Dnes laický, civilný svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a náboženstvom na jednej strane a rozumom či vedou na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte medzi fides et ratio, sv. Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní, ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku.

Solúnski bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu, po slovensky bezbožníctva, nemôže poprieť význam tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Preto je paradoxné, že sa dnes neraz chce popierať dôležitosť prostriedku, skrze ktorý sa nám zachovala táto kultúra, ktorá tak bola vložená do kolísky rodiacej sa modernej Európy, ako ju poznáme dnes. 

A cyrilometodská misia ak nie priamo, tak cez žiakov týchto svätcov išla ďalej na východ cez Kyjevskú Rus až do dnešného Bieloruska.

Cesta Božieho slova v reči ľudu do týchto oblastí viedla cez Cherson ku Chazarom na Kryme a odtiaľ k princovi Vladimírovi do Kyjeva. Podľa známeho kronikára 12. storočia kyjevského Nestora Slovania mali spoločný jazyk a Kyjevská Rus bola veľkou časťou tohto spoločenstva.

„Staroslovenčina svojou veľkou starobylosťou a vnútornými prednosťami zaujme každého jazykovedca. Pre slavistu však je troj- i štvornásobne dôležitá a v najnovšom čase právom tvorí základný kameň celoslovanskej jazykovej kritiky a filológie.“

Tak hovoril a písal aj veľký Slovák 19. storočia Pavol Jozef Šafárik.

Všetky vetvy Slovanov vychádzali zo spoločného základu a jazyka, ktorý bol duchovný, – ide práve o preklad Sv. písma do staroslovenského jazyka, ktorý urobili sv. Cyril a Metod. Ich misia ovplyvnila viac ako polovicu Európy a šla z Konštantínopolu cez Balkánsky polostrov, Bulharsko, ďalej po Dunaji cez Chorvátsko a Srbsko, z Panónie do Poľska a aj do Kyjeva a Novgorodu a do Polocka. Najlepší vodcovia ľudu tých čias boli všetci jednotní v spoločnom úsilí pri budovaní a zveľaďovaní koreňov kresťanskej Európy.

Dôkazom o dávnej úcte svätých Cyrila a Metoda v Rusku je ich obraz na freske z XII. storočia na oltári a pilieroch južnej kaplnky sv. Antonija Pečorského a Feodosija v kláštore sv. Sofie v Kyjeve. Následne ruskí ikonopisci dali smernice, ako majú byť zobrazovaní solúnski bratia. Podobne ako u južných Slovanov je svätý Cyril niekedy predstavovaný v biskupskom rúchu, vždy s malou briadkou. V jednom z ikonopiseckých návodov čítame:

„Svätý otec Cyril Filozof sedí priamo, brada jednoduchá. V pravej ruke drží evanjeliár, v ľavej modlitebník…“

Dnes po 1160 rokoch, žiaľ, zbierame plody rozhodnutia politikov Európskej únie, že v Ústave EU nie je spomenutý Boh ani kresťanstvo. Túto smutnú skutočnosť spomína aj nedávno zosnulý pápež Benedikt XVI. vo svojej poslednej knihe, ktorá vyšla už po jeho smrti, teraz v januári 2023. Kniha sa volá : Čo je to kresťanstvo. Akoby duchovný testament.

Za vás som tam prečítal: 

„Po útrapách druhej svetovej vojny sme v Nemecku prijali ústavu, kde sme jasne vyhlásili, že sme zodpovední pred Bohom a že to je hlavným kritériom nášho správania. Po polstoročí už do európskej ústavy nebolo možné prijať túto zodpovednosť pred Bohom ako rozhodujúcu vo vzťahoch v ľudskom spoločenstve. Boh je dnes v centre pozornosti len malej skupiny ľudí a nemôže byť prijatý ako kritérium vzťahov v spoločnosti v jej celku. V tejto situácii sa odzrkadľuje situácia Západu, kde Boh sa stal privátnou záležitosťou menšiny.“ (s. 155)

Aj Ústava prvej Slovenskej republiky z 21. júla 1939 kladie Pána Boha na prvé miesto:

„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“

Druhá Slovenská republika vo svojej Ústave z 1. septembra 1992 hovorí o cyrilometodskej tradícii ako o dedičstve, ktoré musí byť zachované pre všetky budúce generácie.

„My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.“

Žiaľ, keby ste sa dnes spýtali ľudí na ulici alebo i poslancov parlamentu, ktorí na ústavu dnes už neprisahajú, len sľubujú, čo je cyrilometodské dedičstvo, ktovie, čo by vám odpovedali…

Ja pri každej príležitosti zdôrazňujem a opakujem, že ak cyrilometodská tradícia spomínaná v Ústave SR nemá byť iba prázdnu frázou, tak si musíme uvedomiť, že ide tu o kresťanstvo ako také: že je to uznanie Boha za Stvoriteľa, Ježiša Krista za Božieho Syna a Ducha Svätého, ktorý, ako sa modlíme v Kréde, vychádza z Otca i Syna, za tú silu, ktorá nám umožní hlásiť sa k nášmu presvedčeniu vždy a všade. Aj keď naše okolie spieva hosana, aj keď kričí ukrižuj. Lebo Boh bude mať posledné slovo.

Dnešná Európa sa, žiaľ, zriekla, a to priam pred našimi očami, svojich kresťanských koreňov, zásad a minulosti. Dejiny 20. storočia i prvých 23 rokov 21. storočia máme za sebou, trpko nám ukazujú, že humanizmus bez Boha alebo proti Bohu je odsúdený na neúspech. 

Bez zodpovednosti pred Bohom, ktorej, bratia a sestry, neunikneme a bez náboženského spojenia človeka s Bohom existuje taká sloboda, ktorá môže viesť až k strate všetkých noriem, k anarchii i k vojne aj medzi bratskými národmi. Etika bez zakotvenia v Bohu zostáva len vecou dohody a politici, Božím ľudom delegovaní vo voľbách, ju môžu meniť podľa svojich záujmov. A aj to robia a my sa na to len bezmocne dívame.

Ale Ježiš Kristus je predsa Božím Synom a ním ostáva, aj keď dnes v presile slov a hluku sveta, útokov na Boha a Cirkev, útokov na rodinu ako Bohom ustanovenú základnú jednotku spoločnosti sa cítime ako Ján Krstiteľ, hlas, ktorý volá na púšti. Nikto nás nepočúva. 

Naše svedectvo, drahí bratia a sestry, si vyžaduje osobnú skúsenosť s Kristom a živú vieru v neho. Ľudia, ktorí nežijú svoju osobnú vieru, ktorí sú ľahostajní k evanjeliu, musia vidieť pri pohľade na nás, že Krista sme v našom živote postavili na prvé miesto. Že nie vakcína je sloboda, ale že Ježiš Kristus je sloboda. Keď sa niekto dal alebo dá zaočkovať len preto, aby mohol ísť na dovolenku alebo aby vyhral dva milióny eur, tak to je také správanie, ako keby si dal odrezať ruku, nohu alebo vypichol oko, aby dostal parkovací preukaz na miesta pre invalidov. 

Ale naše svedectvo si vyžaduje, aby sme boli zodpovední, pevní a pokorní v ohlasovaní. Nebojme sa ohlasovať Ježiša Krista vždy a všade, i keď nám to nebude po vôli, lebo Boh nám zveril veľkú úlohu, ktorou je ohlasovanie posolstva spásy – Božieho kráľovstva a Ježiša Krista ako Božieho Syna, ktorý nepatrí do minulosti, ale patrí do života našej spoločnosti aj v 21. storočí. 

Bolo by veľmi málo, keby sa naše svedectvo viazalo iba na kostol, kde by sme sa tvárili ako najväčší „ohlasovatelia“, a zajtra v práci, kde by sa od nás vyžadovalo vydať svedectvo o pravde a o Kristovi, tam by sme Krista zapreli. V lepšom prípade ako svätý Peter, v horšom ako Judáš. 

Dnes, milí moji, zbierame plody rozhodnutie naši politikov v Bruseli, že v Ústave EÚ nie je spomenutý Boh ani kresťanstvo. Vynechaním Boha z európskej ústavy títo páni chceli povedať, že Boh už nehrá vo svete nijakú úlohu. A preto vidíme, že to všetko stojí na hlinených nohách. Ako babylonská veža. Ale už naši starí otcovia vedeli, že bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.

Bolo to totiž práve kresťanstvo, ktoré prenieslo najpozitívnejšie prvky duchovného dedičstva antiky do moderného európskeho sveta a z grécko-rímskeho stredomorského prostredia ho prenieslo do celého geopolitického priestoru, ktorý dnes nazývame Európou. 

Misia svätých bratov Cyrila – Konštantína a Metoda, ktorá začala v roku 863, musí byť aj dnes pre nás výzvou. Ako ju ale žijeme každý deň? Ako sa hlásime k ich odkazu? Nie sú to iba prázdne frázy? Dnes, keď od Západu preberáme nekriticky všetko dobré i zlé. Miesto otca matky máme rodiča č. 1 a č. 2, z biblického príbehu o Sodome a Gomore si robíme žarty, naše parlamenty chcú riešiť veci, ktoré nemôžu byť nikdy v jeho kompetencii. Nikdy! Otázka života a smrti – kedy život začína a kedy končí, predsa nikdy nemôže byť predmetom demokratického hlasovania. Prečo? Lebo život pochádza od Boha. Aha, a sme doma. Boh na prvom mieste, milí moji. Človek je stvorený na Boží obraz a podobu ako muž alebo ako žena. S tým nič nenarobíme, to musíme prijať.

Novodobé pohanstvo sa dnes šíri oveľa záludnejšie, ba takmer nepozorovateľne ako vážne nebezpečenstvo prostredníctvom silnej propagandy a tlaku na človeka, že hriech a zlo vlastne neexistuje. Koľko úsilia sa dnes vynakladá v rozličných masmédiách, novinách i televízii, aby človeka presvedčili, že staré dobré zásady vyjadrené v Desatoro sú smiešne a nemoderné! A Desatoro je zapísané v každom ľudskom srdci, to nevymysleli vo Vatikáne! Skutky, ktorých sa v minulosti ľudia báli alebo ich aspoň pokladali za nesprávne a hriešne, sa dnes definujú ako prejav slobody a suverenity človeka. Tento morálny relativizmus, bezbrehá tolerancia i extrémna politická korektnosť, ktorá povyšuje zlo na roveň zákona a zakazuje zlo označiť ako zlo, toto je pohanstvom našich čias. 

Dnes sa s nami nikto nebude hádať, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť, dnes už nikto seriózny o tom nepochybuje. Poprieť jeho existenciu v čase by znamenalo poprieť aj Aristotela a Platóna či Homéra a mnohých ďalších ľudí z antiky. Celý svet predsa počíta roky pred Kristom a po Kristovi, kedysi sme hovorili „nášho letopočtu“ a „pred naším letopočtom“, lebo sme sa báli priznať, že príchodom Krista, jeho pôsobením, smrťou na kríži, ale hlavne zmŕtvychvstaním, sa totálne zmenil beh sveta. 

Problém a otázka kresťanskej viery však nie je v tom, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť alebo nie, ale či ho my v našom živote uznávame za Božieho Syna a Spasiteľa!