POVIEDOČKA O TICHEJ NOCI

Písal sa rok 1818. Učiteľ a organista Franz Xaver Gruber neochotne otvoril oči a ešte neochotnejšie vyliezal spod teplej periny. V duchu presviedčal sám seba, že musí vstať, veď aj tak si dnes doprial dlhší spánok. Je Štedrý deň a dnes už nepôjde spať, lebo má povinnosť hrať na polnočnej omši v Oberndorfe. Presnejšie povedané, nebude hrať, len bude viesť spev. Na tretiu adventnú nedeľu organ úplne vypovedal službu. Už roky potreboval generálku, ale šikovný organista ešte ako-tak starého maróda zreparoval, a hoci sa už neodvážil hrať na ňom Bachove sonáty, dokázal solídne sprevádzať spev ľudu, ktorý prichádzal v nedeľu na omšu. No teraz zaúradovali myši. Áno, kostolné myši. Objavili kožené organové mechy a s chuťou sa pustili do nich. Keď na ružovú nedeľu mechár šliapol na mechový pedál, vzduch z mechov hlasito fučal na všetky strany, ale do píšťal sa nedostal. Organ nevydal ani tón. Kaplán Jozef Mohr s vypúlenými očami zagánil od oltára smerom k chórusu, veď patrilo sa, aby na tretiu adventnú nedeľu, nedeľu radosti alebo aj ružovú nedeľu, organ zaznel veselšie ako doteraz. A on nič. Len fučal ako lokomotíva, ale bez muziky. Myši… Také krpaté zvieratá a koľko to urobí škody, dumal učiteľ a organista Franz. A veru, v Oberndorfe nebolo o myši núdze. Boli takmer všade. Aj v kostole. Ba v kostole ich bolo, takpovediac, požehnane, lebo práve s kostolom susedila jedna z najväčších maštalí v dedine. A kam by tie chudery myšky utiekli pred zimou, ak nie do maštale, kde bola slama, seno, zrno a hlavne teplo od azda tucta kráv, ktoré tu celú zimu prežúvali a dívali sa veľkými múdrymi očami. Učiteľ a organista Franz Xaver Gruber si narovnal chrbticu, pobožne sa prežehnal a pootvoril okenicu. Za oknom tancovali veľké, ťažké snehové chumáče. To budú Vianoce, ako sa patrí, pomyslel si. Ale čo to budú za Vianoce, keď organ bude mlčať a bez organa sa nadšený ľud rozospieva každý po svojom. Títo sedliaci a lodníci majú v srdci úprimnú zbožnosť, no práve táto zbožnosť niekedy spôsobí, že zabudnú na svet, zabudnú počúvať a spievajú ako o dušu spasenú, akoby ich každého malo byť počuť až nad nebesami. Ale pán učiteľ mal tých dedinčanov rád. Boli to lodníci prevážajúci soľ po rieke Salzach, ktorá sa hadí okolo Oberndorfu, a boli to aj sedliaci, ktorí tu chovali krásne rohaté hnedo-biele kravy. Kravy a voly ťahali doštené vozy, pluhy i brány na poliach, ale hlavne živili obyvateľstvo svojím tučným a zdravým mliekom.

Keď si organista Franz spomenul na mlieko a chutný syr, hneď ochotnejšie vkĺzol do papúč a vykročil smerom do kuchyne. Hoci na Štedrý deň bol pôst, dobré teplé mlieko osladené medom si môže dovoliť. A dá si doň rozpustiť aj kúsok masla, aby na polnočnej jeho hlasivky stačili na vyspievané hlasy lodníkov a sedliakov. Ale aj tak to bez organa budú divné Vianoce…

Ešte si nestačil ani naliať mlieka do hrnčeka, keď začul, že pred vchodovými dverami si ktosi oklepáva z topánok nalepený sneh. A vzápätí vo vchode zahlaholil hlas: „Pozdrav ťa Pán Boh, Franz!“ Gruber okamžite spoznal hlas kaplána Mohra. „Vitaj, Jozef, sadni si!“ Kaplán sa posadil za stôl a organista postavil pred neho hrnček s mliekom. Kňaz sa nenechal veľmi ponúkať, srkol trocha mlieka a začal sypať dôvody, pre ktoré prišiel v takom zvláštnom čase – na Štedrý deň a hneď ráno: „Počuj, Franz! Už od tej ružovej nedele, keď organ v Obernorfe definitívne dokašľal, premýšľal som, ako potešiť tých jednoduchých, ale dobrých ľudí, keď prídu na polnočnú. Mám ich veľmi rád. A doteraz prežívali ťažké časy. Ledva skončili napoleonské vojny, do mnohých rodín sa nevrátili otcovia či synovia, viacerí prišli ako invalidi a pred dvomi rokmi túto maličkú osadu odrezala nová nemecko-rakúska hranica od ostatného Bavorska. Chcel by som tých dobrých ľudí na Vianoce nejako obdarovať, nejako potešiť. V noci som nemohol spať, lebo mi hlavou vírili myšlienky. Ani modliť sa mi nedalo. Tak som si sadol za písací stôl a začal som písať. No a pozri, čo z toho vyšlo. Báseň v šiestich strofách. Tak mi napadlo, že by si tomu mohol dať melódiu. A keď už nebude hrať organ, tak aspoň my dvaja im to po omši zaspievame. Ja budem spievať tenor a ty bas. Daj to do dvoch hlasov. A ja budem hrať na gitare. Po večeri si to vyskúšame.“

Keď si kaplán Mohr všimol, ako jeho hostiteľ lapá po dychu a čím viac mu prekvapením vyliezajú oči, rýchlo zastavil jeho pochybnosti a prípadné výhovorky ráznym dodatkom: „A prosím ťa, cháp to ako Božiu vôľu…“ Kňaz rýchlo dopil teplé mlieko, pozdravil sa a s ospravedlnením, že si ešte musí dopísať kázeň, zmizol v chumelici. Franz Gruber, pedagóg a hudobník, zostal sedieť za stolom a zízal na popísaný hárok. Čo mal robiť? Vlastne ho kaplán pozval síce k náhlemu, ale krásnemu počinu. Ticho vzal text do rúk a začal čítať: Stille Nacht, heilige Nacht! No, to sa ľahko píše – tichá noc, svätá noc. Ale čo s tým? Všetko spí, všetko sní… Ale predsa nemôžem skomponovať uspávanku! Musí to byť slávnostná melódia a plná nádeje. Gruber sa postupne vnáral do textu. A čím ďalej čítal, tým viac ho slová zaujímali, oslovovali, ba priam vťahovali… Anjeli zleteli, najprv pastierom podali zvesť… Áno, najprv pastierom, najprv tým betlehemským a dnes aj oberndorfským… Bije záchranná hodina nám, v tvojom zrodení Boží Syn… Učiteľovi sa zarosili oči a do srdca mu vstúpil súcit a láska k tým jednoduchým lodníkom a sedliakom. Franz Xaver Gruber si obliekol starý roztrhaný župan a otvoril piano. Dlho sedel s rukami položenými na klaviatúre, bez pohybu. Tichá noc, svätá noc. To sa ľahko píše, opakovala sa mu pochybnosť, ale čo s tým? Akú melódiu vymyslieť, aby to chytilo za srdce všetkých, aby hudba zvýraznila zmysel textu, aby to priam liezlo do uší a aby to všetci pochopili a porozumeli tomu. Áno, všetci, ešte aj ten starý pastier Fritz, ktorého nikto nenazval inak ako Fritz Trúba. Prečo ho vlastne tak prezývali? Starý Fritz bol veterán, invalid z napoleonskej armády. V dedine slúžil ako pastier hnedo-bielych kráv. Keď bol na ne nahnevaný, tak im nadával do hlúpych kráv, ale inak ich volal po mene alebo len – moje rohane. Nikto nevedel, kde zobral lesný roh, bez ktorého nešiel nikam ani na krok. Ráno, keď vyšiel pred dom, niekoľkokrát zatrúbil na roh kratučkú melódiu, len také tú tu tú tú…, tú tu tú tú… Na ten zvuk sa otvárali bránky a z dvorov vychádzali na ulicu kravy a spájali sa do stáda, valiaceho sa hore dedinou. A keď zapadalo slnko, z pahorkov a lúk sa znova ozval pastierov lesný roh. Znel tou istou krátkou melódiou, no bolo to ako vďačné lúčenie sa so slnkom a zároveň pozvanie na večerné dojenie. Kravy vchádzali do dvorov, sprevádzané zamatovým zvukom kravských spiežovcov. Kráčali múdrym hojdavým krokom, skláňajúc hlavy, s hompáľajúcimi sa vemenami plnými drahocennej obživy. Krátko na to sa z maštalí ozývalo rytmické cvrčanie speneného mlieka, keď ho nežné, no mocné ruky gazdín vytláčali do drevených hrotkov. A napokon sa každý večer ozval z veže hlas mohutného zvona pozývajúceho na modlitbu, v ktorej človek kontempluje príchod Božieho Syna na svet.

Franzovo srdce sa roznežnilo láskou k pastierom i k starému Fritzovi Trúbovi. Ba v jeho srdci sa našlo aj miestečko pre kravičky živiteľky. Prsty pravej ruky ľahučko stláčali klávesy a pianíno vydalo prvú melódiu, Fritzovo tú tu tú tú…, tú tu tú tú – tichá noc, svätá noc. Postupne prikladal tón k tónu, notu k note. Zabudol na mlieko i na sneh, ba aj na zimu a na myši v kostole. Jeho myseľ prelietala z bavorských lúk na betlehemské nivy a z betlehemskej maštaľky zasa do kravských maštalí v Oberndorfe.

Po večeri náhlivo zbalil popísané hárky a brodil sa snehom na faru. Kaplán Jozef netrpezlivo čakal. Gitaru už mal naladenú. Asi po hodine sa obaja odobrali do Kostola sv. Mikuláša. Otec Jozef Mohr zbožne odslúžil polnočnú omšu a pán organista Gruber viedol spev. Občas jeho tvárou prebehol úškrn. To vtedy, keď sedliaci a lodníci zabudli na svet a v zbožnom zápale spievali ako o dušu spasenú, a každý po svojom. Aj kaplánovi pri oltári sa vtedy zdalo, že malý Ježiško v jasličkách sa pobavene chichoce.

Keď sa omša skončila kňazovým „choďte v mene Božom“, zhromaždenie zostalo prekvapené, že pán kaplán neodišiel do sakristie, ale sadol si na stoličku a vzal do rúk gitaru. Pán organista Franz Xaver Gruber sa postavil vedľa neho. Gitara vydala prvé žblnkotavé tóny, ako keď ticho zurčí voda v rieke Salzach. A do toho zazneli dva krásne mužské hlasy. Tichá noc, svätá noc… Gazdovia a gazdiné, mládenci a dievčatá stíchli. V ich mysli sa ozvala známa melódia. Ale veď to poznáme! To idú naše kravky k dojeniu! Naozaj počujeme starého Fritza Trúbu. To sa Ježiš u nás narodil… U nás, v našej maštali… U nás a pre nás bije záchranná hodina… Do spevu občas z maštale pri kostole zamatovo zazneli kravské spiežovce a starý Fritz Trúba stál vzadu za lavicami, nežne stískal svoj lesný roh, blažene sa usmieval a po líci mu kanula čistá, žiarivá slza.

I. C.