NADÁCIA PRO PATRIA OCENILA VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO ŽIVOTA
na Bratislavskom hrade
Chceme, aby sa práca pre národ vyplácala
A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda — premoženým?
a menom pomsty beda — víťazom?
Týmito aktuálnymi veršami z Hviezdoslavových Krvavých sonetov otvoril Ľuboslav Moza, teoretik a historik umenia, milú slávnosť (1. júla 2022 na Bratislavskom hrade) odovzdávania výročných ocenení nadácie Pro Patria (druhý ročník) významným osobnostiam slovenského národného života. Sviatočnosť chvíle hneď v úvode umocnila lyrická nádhera slovenských piesní v podaní operného speváka Gustáva Beláčka v hudobnom sprievode klaviristky Xénie Mackalíkovej. Pravda, aby sme nezabudli, hneď na úplnom začiatku vítala predsedníčka občianskeho združenia CYRILOMETODIADA Daniela Suchá prichádzajúcich hostí podľa staroslovanského zvyku chlebom a soľou.
Tentoraz sa stali Laureátmi ceny Pro Patria 2022 skutoční vlastenci, štyria ľudia, ktorí celým svojím životom bojovali a bojujú za svet, kde
si pravda sadne za stôl odveká, právo bude všetkých právom, pýcha skrotne pokorením, trojica lásky svitne príkazom, sebeckosť znežnie milosrdenstvom a ľudskosťou:
literárny vedec, kulturológ a zakladajúci šéfredaktor Literárneho týždenníka prof. PhDr. VINCENT ŠABÍK, CSc., pomológ Dr. h. c., prof. Ing. IVAN HRIČOVSKÝ, DrSc., historik prof. PhDr. MATÚŠ KUČERA, DrSc., a spisovateľ a publicista DRAHOSLAV MACHALA in memoriam.
Oceneným prišli zablahoželať bývalý prezident SR Ivan Gašparovič a ďalšie významné osobnosti nášho spoločenského a kultúrneho života.
Správca a zakladateľ nadácie Anton Hrnko v príhovore zdôraznil, že Pro Patria chce svojou iniciatívou vyslať signál do národného spoločenstva, aby sa prebudila národná energia a usmernilo sa zdravé intelektuálne prúdenie. Budúcnosť štátu závisí od miery odbornej schopnosti, osobnej odvahy, čestnosti a angažovanosti občanov a vlastnej inovatívnosti politických a spoločenských elít. Chceme, aby sa práca pre národ vyplácala, nie ako to často predvádzajú oficiálne „elity“ Slovenskej republiky, ktoré odmeňujú skôr tých, čo suverenitu a národnú realizáciu slovenského národa podkopávajú, namiesto toho, aby ju pozdvihovali. Okolo nadácie sa postupne zoskupuje spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí vedia, aký zmysel a poslanie má v dnešnom svete národ a že tvorivý duchovný potenciál je najväčším bohatstvom každej spoločnosti.
Laudácie na nositeľov ocenenia Laureát ceny Pro Patria 2022 predniesla moderátorka Ľubica Mackovičová. Ceny vyznamenaným odovzdal A. Hrnko. Za Drahoslava Machalu prevzala cenu jeho manželka Dáša Machalová, za chorého Matúša Kučeru jeho priateľ a poslanecký kolega z bývalého Federálneho zhromaždenia Ján Mihálik.
Nezabudnuteľnosť chvíle na záver zvýraznili fujara a spev Štefana Suchého.
Oceneným úprimne blahoželáme.
Pavol Dinka, člen Správnej rady nadácie Pro Patria
Laudácia na Vincenta Šabíka
Literárny vedec, estetik, kulturológ a germanista Vincent Šabík, skutočný muž sokratovského dialógu, vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor nemecký jazyk a literatúra. Začínal v Ústrednej knižnici SAV ako odborný pracovník. V novozaloženej Revue svetovej literatúry pracoval neskôr ako redaktor, zástupca šéfredaktora a šéfredaktor. Bol aj tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Pracoval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry, v rokoch 1988 – 1990 bol šéfredaktorom Literárneho týždenníka, ktorý prispel k demokratizácii literárneho, kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. Od roku 1991 pracoval v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie a na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
V slovenskom literárnom a kultúrnom živote je prítomný od začiatku 60. rokov, publikoval články, recenzie, štúdie a eseje o slovenskej a svetovej, najmä nemeckej literatúre a literárnej vede v časopisoch Slovenské pohľady, Kultúrny život, Romboid, Litteraria, Slovenská literatúra, Literárny týždenník, Revue svetovej literatúry.
Je nositeľom viacerých významných ocenení za dielo i celoživotnú tvorbu, vrátane najvýznamnejšieho ocenenia za prekladateľskú činnosť, ktoré udeľuje Literárny fond – Ceny Jána Holého (1985), viacerých prémií Literárneho fondu – za pôvodnú tvorbu za rok 2001 (2002), za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2003 (2004, 2008, 2011). Osobitnú cenu Spolku slovenských spisovateľov dostal za esejistické dielo Národná kultúra ako rezonančný priestor, ktoré sa týkalo postavenia slovenskej kultúry a literatúry v európskom kontexte v ére globalizácie. Objasňuje v ňom princíp jednoty v rozdielnosti a vychádza z tézy, že národná kultúra je fenomén eminentne európsky. Na príklade slovenskej literatúry poukazuje, že multikulturalizmus by mal napomáhať spolupráci kultúr, a nie pohlcovať národnú kultúru.
Laudácia na Ivana Hričovského
Pri každej profesii by sme mali mať tri vlastnosti: vedieť to, čo robím; chcieť to, čo robím a mať ľudské srdce. Ja všetky tieto tri vlastnosti v sebe spájam, preto to robím tak rád a odovzdávam skúsenosti druhým ľuďom.
Toto sú slová neúnavného propagátora ovocinárstva a záhradníctva profesora Ivana Hričovského. Jeho meno pozná každý, kto má záhradku a zaujíma sa o to, čo v nej pestovať a ako. Profesor Hričovský radí už dlhé roky všetkým záhradkárom a milovníkom práce s pôdou. Robí to nesmierne rád, neúnavne a fundovane.
Kto je teda profesor Ivan Hričovský?
Významný slovenský pomológ, profesor v odbore špeciálna rastlinná výroba na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Po vyštudovaní Vysokej školy záhradníckej v Lednici na Morave, ktorú ukončil v roku 1955, pôsobil v ovocinárskom výskume na Šľachtiteľskej stanici v Rajeckých Tepliciach. Neskôr vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Piešťanoch a Výskumnom ústave ovocných a okrasných drevín v Bojniciach. V roku 1989 zakotvil Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, kde sa zaslúžil o vznik Fakulty záhradného a krajinného inžinierstva a vychoval ďalších odborníkov. Bol tiež dlhoročným predsedom Slovenského zväzu záhradkárov, v súčasnosti je čestným predsedom republikového výboru. Napísal množstvo publikácií. Svojimi cennými radami stále prispieva do relácii a časopisov. V roku 2010 dostal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Laudácia na Matúša Kučeru
Dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí – to je moja axióma vedecká.
Taký je výrok slovenského historika, ktorého knižky sa s obľubou čítajú aj v širokej verejnosti. Profesor Kučera vedel písať nielen vedecky, ale aj pútavo a príťažlivo. Patrí k zakladateľom slovenskej vedeckej medievalistiky a je jeden z najrenomovanejších odborníkov na stredoveké dejiny.
Po vyštudovaní slovenčiny a histórie na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a ročnom štúdiu na Univerzite Karlovej v Prahe pôsobil dlhé roky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1989 sa stal vedúcim Katedry česko-slovenských dejín a archívnictva, ktorú v roku 1990 premenovali na Katedru slovenských dejín, českých dejín a archívnictva.
Matúš Kučera je vo verejnosti známy ako popularizátor slovenského stredoveku. Je autorom kníh Veľkomoravská ríša v obrazoch, Slovensko po páde Veľkej Moravy, Pater patriae, Veľká Morava: spoločnosť – kultúra – tradícia, Slovensko v dobách stredovekých, Slovenské dejiny, Kráľ Svätopluk, Bratislava a starí Slováci a iné.
Nebol len historickým vedcom. V rokoch emancipácie slovenského národa sa zapojil do národného pohybu. Stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia, ministrom školstva, veľvyslancom v Chorvátsku, generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea. Má zásluhu na vzniku samostatného Slovenska pri dôležitom hlasovaní vo Federálnom zhromaždení 25. novembra 1992. Inicioval postavenie jazdeckej sochy vladára Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu…
Matúš Kučera je držiteľom viacerých ocenení. V roku 1998 mu udelili Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2005 Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja vedy. V roku 2004 dostal Cenu Jozefa Cígera Hronského, od roku 2005 je nositeľom titulu doctor honoris causa na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Žije na dôchodku v Bratislave.
Laudácia na Drahoslava Machalu
Drahoslav Machala bol významným autorom literatúry faktu a za svoje dielo celkom oprávnene získal najvyššie ocenenie v tejto oblasti – Cenu Egona Ervina Kischa. Kniha o Hemingwayovi, vyšla v troch jazykoch v náklade 250-tisíc výtlačkov, čo je na naše pomery neuveriteľné. Bol autorom mnohých kníh, scenárov a dokumentov. Pre mládež napísal aj veľmi potrebnú Slovenskú vlastivedu. Bol húževnatým šíriteľom osvety o dejinách Slovenska, svojej vlasti, ktorú vrúcne miloval. Verejnosť si ho pamätá väčšinou ako iniciátora jazdeckej sochy Svätopluka na hrade, ale Machala inicioval aj pomenovanie leteckých základní v Kuchyni, Sliači a Prešove po slávnych slovenských pilotoch, navrhol darček pre prezidentov Busha a Putina v podobe kópie slávneho blatnického meča, zaslúžil sa o osadenie desiatok pamätných tabúľ významným slovenským osobnostiam doma i v zahraničí…
Machala bol novinár, historik, národný politik. Človek, ktorý mal svoj názor a nemal problém s ním ísť do celospoločenskej diskusie. Pôsobil ako riaditeľ Národného literárneho centra, podpredseda Spolku slovenských spisovateľov, podpredseda Kongresu slovenskej inteligencie, člen predsedníctva Matice slovenskej, neúnavný organizátor, ktorý sa zaslúžil o vznik a budovanie Slovenskej republiky. Bol vždy tam, kde išlo o slovenské záujmy…Už dlhé roky a najmä dnes chýba Slovensku odvážny, britký žurnalista a zapálený vlastenec ako bol on.
Drahoslav Machala zomrel na Nový rok 2015.
Igor Laciak, zakladateľ nadácie Pro Patria
Foto: René Pavlík, Katarína Gabriela