VEĽKÉ JUBILEUM 2000

Vo Vatikáne na zlome storočí i tisícročí pápež Ján Pavol II. otvoril Svätú bránu, mohutné dvere v Bazilike svätého Petra. Svätá brána býva zamurovaná. Za dverami bol tehlový múr. Ten predtým rozobrali. Spoločne s manželkou sme videli, ako zase na konci Svätého roka kládli posledné tehly do múru, ktorý bol v minulom roku po 25 rokoch opäť odstránený. Svätý rok v roku 2000 bol jubilejný, pre nás Slovákov bol ešte zaujímavejší, pretože predošlý Svätý rok (1975) i mimoriadny v roku 1983 sme vzhľadom na politické pomery veľmi nevnímali a až na výnimky sme púte do Ríma neplánovali… V roku 2000 sa dalo očakávať, že mnohí slovenskí veriaci sa do Ríma vyberú. To nás na Veľvyslanectve SR pri Svätej stolici, kde som vtedy pôsobil, podnietilo uvažovať o  vydaní sprievodcu po Ríme a Vatikáne v slovenčine. Oslovili sme vydavateľstvo Lozzi, ktoré vydalo zaujímavého sprievodcu v 18 jazykoch. Majiteľa som presviedčal, že to bude dobrá investícia a kniha sa určite predá. Slovenský preklad zabezpečil redaktor Vatikánskeho rozhlasu Dr. Ján Košiar s kolektívom. Jeho zásluhou bola vydaná aj videokazeta s týmto obsahom a neskôr sprievodca v menšom formáte. Bedeker Rím od počiatkov do roku 2000 sa úspešne v Ríme predával za prijateľnú cenu. Po druhom vydaní sa mi majiteľ vydavateľstva ospravedlnil, že mi neveril a v knižke je jeho poďakovanie veľvyslancovi SR.

Slovenská autorka osobnej medaily Jána Pavla II.

Ešte pred Jubileom sme do Vatikánu odovzdali projekt osobnej medaily Svätého otca Jána Pavla II. pri príležitosti 21. výročia  jeho pontifikátu, ktorý na môj návrh vytvorila akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová. Vatikán razí na každý rok pápežovho pontifikátu novú osobnú medailu. Na rube tejto mal byť motív Boha Otca. Majsterka okrem návrhu poslala Svätému Otcovi list, v ktorom opísala svoj problém: že Boha síce nikto nevidel, ale že ju oslovil silný Michelangelov motív  Stvorenie človeka, ktorý použila. Návrh medaily z dielne slovenskej sochárky si pápež osobne vybral spomedzi desiatok ďalších z celého sveta. Bol to veľký úspech nášho umenia. Medaila bola vyrazená v troch kovoch, každá je číslovaná a má certifikát, v ktorom je krátka informácia o Ľudmile Cvengrošovej (Slovakia, Radošina). Slovenské umelecké dielo sme cez Vatikán dostali do celého sveta. Pápež medailu daroval na audienciách svojim hosťom, ich sprievodu, diplomatom, rovnako aj apoštolskí nunciovia ju mali na apoštolských nunciatúrach.

Zabudnutý slovenský operný spevák v Taliansku

V Taliansku žil doslova zabudnutý operný spevák, náš krajan Ladislav Pudiš, ktorý síce nedostal titul národný umelec, ale národným umelcom bol. Ako mladý študent odišiel zo Slovenska študovať do Talianska a po oslobodení Slovenska sa odmietol vrátiť domov. Vďaka svojmu talentu a podpore Mons. Jozefa Kapalu vyštudoval spev u majstra Riccarda Stracciariho, bol blízko Beniamina Giliho, spieval na veľkých európskych operných scénach. Preslávil sa najmä ako don Basilio a don Bartolo v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, či ako Figaro v Mozartovej Figarovej svadbe, Leporello v opere Don Giovanni atď. Keďže sa nevrátil do socialistického Česko-Slovenska, doma sme o ňom nič nevedeli. Počas jednej z návštev na Veľvyslanectve SR pri Svätej stolici mi Maestro daroval rukopis svojich pamätí. Hotový skvost, rozpomienky na život a trpké osudy našich ľudí vo Večnom meste počas vojny i po nej.  Vďaka organizačnej aktivite pátra Jána Košiara a podpore z Ministerstva zahraničných vecí SR (MZV SR), ale najmä ochote Františka Martinku, riaditeľa  pedagogického nakladateľstva Smaragd, sme pamäti v roku 2000 pripravili na vydanie pod názvom Z Bešeňovej do Ríma. Maestro mal radosť z prezentácie knižky na našej ambasáde, o ktorej informoval Vatikánsky rozhlas, v ktorom kedysi tiež pracoval. Uhovorili sme ho a ako 76-ročný nám zaspieval. Páter Košiar navyše z vlastnej iniciatívy zorganizoval prepis Barbiera zo Sevilly s Maestrom Pudišom v úlohe dona Bartola z klasickej platne na CD. A jedno rímske holičstvo na brehu Tiberu v oných časoch úplne náhodou zdobila fotografia majstra Pudiša…

Majster, ktorý namaľoval tajomstvo Turínskeho plátna

Akademický maliar Stano Dusík sa pred niekoľkými rokmi pobral na stretnutie s Majstrom z Turínskeho plátna. Na Slovensku sme jeho tvorbu veľmi nepoznali. Spoločne s Albínom Brunovským bol žiakom V. Hložníka. Z rodnej vlasti odišiel za slobodou. Tak ako Koloman Sokol či Jozef Cincík, aj on okúsil emigrantský chlebík. Aby uživil rodinu, maľoval kostoly, pomáhal mu náš biskup Pavol Hnilica a jeho vtedajší tajomník páter Šebastián Košút zo severného Spiša. Vďaka pracovitosti a talentu sa v náročnom prostredí talianskych majstrov presadil. Naši spisovatelia v exile si ho vážili, ilustroval početné publikácie vydávané Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Neskôr prednášal na akadémii vo Florencii, učil aj súkromne. Stretli sme sa počas môjho pôsobenia na Veľvyslanectve SR pri Svätej stolici. Spomínam si, že sa mu páčila forma oslavy štátneho sviatku pri hrobe sv. Cyrila v Chráme sv. Klimenta, kde sa na moje pozvanie veľvyslanci z celého sveta modlili za pokoj vo svete. Cítil som, že sme mu čosi dlžní, že ho treba viac predstaviť, a on to pri svojej skromnosti sám neurobí. Navrhol som mu výstavu pri príležitosti Veľkého jubilea v roku 2000. Bol milo prekvapený, ale aj skeptický, lebo že viacerí naši mu to už sľubovali… Myšlienku realizovať výstavu v Slovenskom inštitúte v Ríme som rýchlo opustil. Bol som veľvyslancom pri Vatikáne, inštitút mi nepatril. Navyše by to bola výstava iba do počtu, keďže Slovenský inštitút je v budove nášho veľvyslanectva v Talianskej republike a na výstavy sa tam veľmi nechodí, príde iba istá skupinka na vernisáž a basta. Navštívil som biskupa Crescenzia Sepeho, ktorý bol tajomníkom Veľkého jubilea vo Vatikáne, ukázal som mu famózne obrazy nášho rodáka s návrhom na usporiadanie výstavy. Vo Vatikáne sa nedalo, nebolo kde. Dnes už kardinál Crescenzio Sepe mi však priateľsky pomohol: spoločne sme oslovili vedenie mesta Rím. Podarilo sa nám získať prestížne miesto v jeho centre, v Oltári vlasti na Piazza Venezia. Na schodoch tohto monumentu náš generál Milan Rastislav Štefánik preberal 24. mája 1918 z rúk talianskeho premiéra V. E. Orlanda zástavu Česko-slovenských légií, čo Štefánik označil ako zrodenie národa i štátu, keďže Česko-Slovensko ako štát ešte neexistovalo. Na týchto schodoch potom skromný majster Stano Dusík po otvorení výstavy plakal od šťastia. Tešili sme sa všetci. Výstavu organizovalo Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici v spolupráci s vatikánskym Výborom pre Veľké jubileum roku 2000, rímskym Informačným centrom Museo del Risorgimento a Slovenskou sekciou Radio Vaticana. Pri príležitosti tejto majestátnej výstavy sme pomáhali pri príprave 67-stranového (!) katalógu Stano Dusík: Immagini e somiglianza.

Po tomto úspechu sa mi podarilo obraz  Stana Dusíka spoločne s reliéfom sv. Cyrila a Metoda od akad. maliarky Ľ. Cvengrošovej umiestniť aj vo Vatikáne v Krídle Karola Veľkého na Svätopeterskom námestí na výstave európskeho umenia. Ešte jednu výstavu sme „spáchali“: jeho anjel, veľký cez dve poschodia, visel na priečelí našej ambasády v Ríme a vo vetre sa mu vždy zachcelo lietať. Stano Dusík ho vytvoril na dlažbe kostola v Marane Eque, kde mu medzi omšami vytvoril ateliér Šebastián Košút. Anjel mal potom odletieť na výstavu anjelov tuším do Ameriky. Pozornosti znalcov Dusíkovej tvorby zatiaľ uniká jeden z jeho výnimočných obrazov, na ktorom je zobrazená  Panna Mária v požehnanom stave. Ježišovu matku poznáme z mnohých umeleckých stvárnení. Či niektorý z umelcov stvárnil podobu Panny Márie pred Ježiškovým narodením, neviem, Majster Dusík však tak urobil. Obraz pomenoval Madre della atesa – Matka očakávania. Je na ňom krásna Madona s malým bruškom.

Dusíkove snivé variácie, precítené, tajomné portréty Krista z Turínskeho plátna udivujú kritikov, skúmateľov Sindone. Je v nich čosi viac, niečo naozaj mystické. Možno príde čas, keď to odborná kritika vysvetlí. Stano Dusík už svoje dielo ukončil. Dostali sme od neho umelecké diela, ktoré by ocenili i tzv. veľké národy a ich kultúry. Patria, našťastie, do slovenskej i do  talianskej kultúry. Predstavme ich svetu, máme sa čím hrdiť!

Pred odovzdaním poverovacích listín veľvyslanca SR pri Zvrchovanom ráde maltézskych rytierov (ZRMR) som sa na MZV SR  radil o našich záujmoch v spolupráci s Rádom. Okrem obligátnych formulácií som konkrétne pokyny nedostal. Hľadal som preto niečo konkrétne, reálnu aktivitu, ktorá by v relácii so ZRMR zviditeľnila druhú Slovenskú republiku.

Inšpiráciu som dostal v súvislosti s bohatou emisnou filatelistickou činnosťou Rádu. Známky ZRMR sú vo svete filatelie vzácne a vyhľadávané.

V rozhovore s veľmajstrom Fra Andrewom Bertiem, ktorý nasledoval po odovzdaní poverovacích listín, som mu okrem iného navrhol, aby po uzavretí poštovej dohody Rád vydal známku, na ktorej bude slovenský štátny znak. Veľmajster živo reagoval na náš dvojramenný kríž na trojvrší. Návrh prijal s potešením a so slovami, že ho osobne podporí, aby sa dostal do emisného plánu, na znak čoho mi podal ruku.

Známka ZRMR so slovenským štátnym znakom bola vydaná 26. apríla 2000 (pred 26 rokmi!). Emisia vyvolala záujem slovenských filatelistov. Na druhej strane aršíka, ktorý bol vydaný pri tejto príležitosti v Ríme, je stručný text o histórii Slovenska. Mal som radosť, a mám ju dodnes, že na tomto malom umeleckom diele išiel do celého sveta prostredníctvom ZRMR štátny znak vtedy mladej Slovenskej republiky.

Výstava Kresťanstvo na Slovensku vo Vatikánskych múzeách

Tá sa vo Svätom roku  nekonala. Mohla byť, ale nebola, lebo nemohla. Pripomínam, že viaceré prezentácie našej kultúry, umenia vo Vatikáne sme robili v čase, keď som bol vládou Mikuláša Dzurindu odvolaný z postu veľvyslanca SR pri Svätej stolici. Prezident Rudolf Schuster odvolanie nepodpísal a ja som sa ocitol medzi dvoma kameňmi. Aj na MZV SR ma takto isté kruhy vnímali: bol som odvolaný. Nerád na to spomínam.  

Mal som dobré kontakty s vtedajším riaditeľom Vatikánskych múzeí Francescom Buranellim. Počas jeho návštevy v našej rezidencii som mu navrhol, že by sme chceli vo Vatikánskych múzeách urobiť výstavu o kresťanstve na Slovensku. Spomínam si, že isté informácie o nás mal. Keď som mu viac povedal o excelentnej misii svätých Cyrila a Metoda, o staroslovenčine, Proglase, o vzdelanosti a ukázal som mu zábery viacerých slovenských umeleckých, architektonických skvostov, ba aj slovenské mince a bankovky, bol milo prekvapený. Jeho reakcia bola, že to treba vystaviť. O niekoľko dní mi povedal, že môžeme dostať sálu, ktorá sa vo Vatikánskych múzeách nachádza pred Sixtínskou kaplnkou! Cez túto miestnosť musia všetci návštevníci prejsť. Stovky denne! Unesený riaditeľovou  ponukou som informoval  MZV SR uvedomujúc si, že si to vyžaduje serióznu prípravu, scenár, spoluprácu s Ministerstvom kultúry SR, Národným múzeom, KBS a ďalšími organizáciami. Po nejakom čase mlčania mi zavolal riaditeľ odboru, ktorý riadil kultúru. Oznámil mi, že sa mojím návrhom zaoberali, že zvážili, že ja som pri Vatikáne už toho dosť urobil, že sú aj iné krajiny, niečo v tom zmysle. Nespomínam si, čo som mu odpovedal, asi to nebolo v diplomatickej reči, hoci pán za to možno nemohol, povedal poslušne, čo sa rozhodlo. Mal som však dojem, že aj on je presvedčený, že ústredie rozhodlo správne. Písomnú odpoveď som dodnes nedostal. Škoda. Pánu riaditeľovi Buranellimu som sa osobne ospravedlnil… Spomínam si, že bol viac ako prekvapený, že sme takúto možnosť nevyužili. V neskoršom období vo Vatikánskych múzeách zorganizovalo výstavu Maďarsko. Bol som si ju pozrieť, získal som objemný reprezentačný katalóg. Priatelia mi s jemným sarkazmom povedali, že aj Slovensko malo svoje historické artefakty na výstave vo Vatikáne – na maďarskej výstave! Áno, boli, ibaže neboli označené ako slovenské…