IX. MEMORIÁL PÁTRA ŠEBASTIÁNA LABU

Svetobežník so slovenským srdcom

Nezabudnuteľný páter Šebastián Labo sa z typológie moderných kňazov vymykal výrazným národným povedomím, otvorenosťou a nebojácnosťou. Na rozdiel od mnohých iných kňazov mal dar okamžite zaujať poslucháčov. Za pravdu bol ochotný riskovať aj konflikt s mocou. Tak ako jeho patrón, sv. Šebastián, ktorý bol patrónom vojakov, bol aj on duchovným vojakom, odvážnym bojovníkom, no súčasne nesmierne skromným človekom, vedomým si svojej omylnosti a konečnosti. Bol jedným z najaktívnejších a súčasne najznámejších slovenských kňazov doma i vo svete.

Narodil 19. júna 1931 vo Valaskej Belej v rodine Vendelína a Anny, rod. Slugeňovej. Mali 10 detí, z ktorých však päť umrelo v útlom veku. Šebastián bol najmladší. Rodná obec bola v tom čase početnejšou než okresné mesto Prievidza, no súčasne veľmi chudobná. Jej obyvatelia boli vychovávaní tvrdou prácou k skromnosti, súdržnosti, no i k hlbokej nábožnosti a národnému povedomiu. Krčma, ktorú prevádzkovali jeho rodičia, bola jedným z centier diania v obci. Šebastián tu už od malička nasával atmosféru politických zápasov. Jeho otec, vojnový veterán, si z ruského zajatia priniesol lásku k Rusom, no súčasne i odpor k zločinnému boľševizmu, čo sa prenieslo aj na jeho syna.

Mladosť a štúdiá

Po ľudovej škole v rodnej obci navštevoval gymnázium v Kláštore pod Znievom, ktoré viedol jeden z najlepších pedagógov Slovenska prof. F. Hrušovský. Maturoval tu v roku 1951. Pokračoval v štúdiu archívnictva a latinčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1956.  Zamestnal sa ako archivár v Štátnom slovenskom ústrednom archíve (dnes SNA). 

Kvôli túžbe stať sa kňazom však v roku 1963 emigroval na Západ. Neutekal však cez zadrôtované hranice, ale unikátnym spôsobom – okľukou cez vtedajší Sovietsky zväz, výletnou loďou cez Čierne more, čím dokonale zmiatol vtedajšie úrady.

V Ríme vstúpil do pápežského kolégia Nepomuceum. Na Lateránskej univerzite päť rokov študoval filozofiu a teológiu, zakončenú licenciátom z teológie. Za kňaza ho vysvätil v Ríme 1. marca 1969 biskup Pavol Hnilica, SJ. Primičnú svätú omšu slúžil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Dňa 20. júla 1969 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Nemecku. Teologické štúdiá si prehĺbil na univerzite v Innsbrucku, probáciu vykonal v kanadskom Toronte. 

Činnosť v exile

Od r. 1971 žil v Nemecku. Bol blízkym spolupracovníkom legendárneho biskupa Pavla M. Hnilicu. Svoje sily naplno zapojil do Hnilicovho diela Pro fratribus, ktorého cieľom bola pomoc prenasledovanej Cirkvi i tým, ktorí to najviac potrebovali. Apoštolát mal podobu kázní, prednášok, písaného slova i sociálnej pomoci. Práve v exile sa tak ukázala dôležitosť sociálnej náuky Cirkvi. Na seba odkázaní utečenci (exulanti) si pomáhali, ako mohli. Práve Labo bol známy svojím širokým srdcom. Pomohol každému, ako vedel a mohol. 

V rokoch 1971 – 2002 vydával v Koblenzi časopis Pro fratribus, kde informoval o dianí v Cirkvi v komunistických krajinách. Dušou apoštolátu Pro fratribus v boji s ateizmom bolo fatimské posolstvo. Práve toto posolstvo motivovalo Labu k vytvoreniu jeho najznámejšieho diela o atentáte na pápeža Jána Pavla II. v r. 1981. Kniha Zabijem pastiera vyšla v siedmich svetových jazykoch (nemecky, taliansky, holandsky, francúzsky, poľsky, portugalsky a španielsky). Na slovenský trh sa dostala nákladom 100 000 výtlačkov v rokoch 1990 – 1991.

Zápas za oslobodenie Slovenska od komunizmu sa pre väčšinu Slovákov v exile spájal aj s obnovou slovenskej štátnej samostatnosti, k čomu napokon prirodzeným historickým vývojom aj došlo. Slovenský exil bol neodmysliteľne spätý aj so snahami o očistenie mena kňaza a prezidenta Dr. Jozefa Tisu ako symbolu štátnosti a kresťanstva. V úcte mal aj prof. F. Ďurčanského i ďalšie osobnosti slovenského exilu. Aktívne sa zúčastňoval každoročných pútí do Altöttingu, kde aj kázal.

Doma (1990 – 2014)

V apoštolskej činnosti pokračoval aj po návrate na Slovensko v roku 1990. V prajnej atmosfére vykonal obrovské množstvo ciest po vlasti. Kázal, prednášal, apeloval, písal otvorené listy mocným. Dokázal rečniť bez prípravy. Bol za tým akiste nielen dar rečníctva, ale aj vzdelanie, skúsenosti a hlboké prežívanie viery. Neriadil sa podľa prchavých nálad väčšiny ani podľa toho, čo hovoria médiá, ale v duchu Kristových slov: „Pravda vás oslobodí.“ (Jn 8,32) Možno ho tak označiť za pokračovateľa apoštolskej tradície, ale aj národnobuditeľských aktivít generácií bernolákovcov, štúrovcov či hlinkovcov. Podporoval slovenský emancipačný proces a s radosťou privítal vznik 2. SR. Nebol však spokojný s celkovým vývojom vo vlasti a v Európe, ktorý spel k odklonu od kresťanských a národných hodnôt. Pre svoju odvahu a nebojácnosť presadzovať pravdu však nemal v reholi a spoločnosti vždy kladné ohlasy a pochopenie. 

Okrem pastierskej a osvetovej činnosti pokračoval vo vydávaní viaczväzkovej obrazovej publikácie Lietajúci pútnik 20. storočia (osem zväzkov v r. 1997 – 2004), na ktoré nadväzuje obdobné dielo Apoštolské cesty Benedikta XI. Svoj vlastný život, najmä mladosť, priblížil v diele Premiéro mal predsa pravdu (rozhovory s P. Sokolovičom). Jeho poslednou knihou bola Pravda o odvolanom arcibiskupovi (2014), v ktorej sa na spor pozrel očami katolíckej vierouky a na pravú mieru uviedol množstvo dezinformácií šírených liberálnymi médiami a nepriateľmi Cirkvi.

V roku 2007 mu Trnavská univerzita udelila titul Doctor Honoris Causa. Na návrh ÚPN mu prezident SR Ivan Gašparovič za jeho celoživotnú náboženskú a kultúrnu činnosť i šírenie dobrého mena Slovenska a Slovákov v zahraničí v roku 2011 udelil Pribinov kríž III. triedy. 

Zomrel 22. mája 2014 v dome SJ v Ivanke pri Dunaji. Pochovaný je v rodisku.

Martin Lacko