IKONY SV. MIKULÁŠA V UNIVERZITNEJ KNIŽNICI KU V RUŽOMBERKU

V stredu 4. novembra 2026 sa uskutočnila vernisáž výstavy Ikony sv. Mikuláša v Univerzitnej knižnici Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Po zaznení tónov fujary v podaní Štefana Suchého riaditeľ UK KU Radislav Kendera privítal zúčastnených. Štefan Suchý prečítal príhovor historika Antona Hrnku, zakladateľa nadácie Pro Patria, ktorý sa na podujatí pre ochorenie nemohol zúčastniť:

Vážení priatelia,
človek mieni, Pán Boh mení. Človek má na penzii často menej času, ako si myslel, že bude mať. Keď sa k tomu pridajú ešte drobné zdravotné problémy, musí sa aj trochu obmedzovať. 

Predmetnú výstavu kópií ikon sv. Mikuláša z ruského kláštora považujem za vzácny príspevok k porozumeniu medzi našimi národmi. V dnešnej dobe, keď viac počuť rinčanie zbraní ako hlahol zvonov, zvolávajúcich veriacich kresťanov na vzývanie Najvyššieho, je každý počin poukazujúci na naše spoločné kresťanské korene príspevkom na udržiavanie pokoja medzi národmi. Aj táto výstava je príspevkom k vzájomnému porozumeniu medzi ľuďmi, odmietnutím paušálnych predsudkov voči “tým druhým” a pozvaním k rozjímaniu nad krásou. Áno, ikony sú na jednej strane vyjadrením vzťahu k svätcom a sväticiam, ale na druhej strane dobre písané ikony sú aj estetickým zážitkom. Verím, že toto všetko vám prinesie  pozretie si otvorenej výstavy. 

Likavský rímskokatolícky kňaz otec Pavol Ondrík vo svojom príhovore priblížil sv. Mikuláša Divotvorcu:

Sv. Mikuláša v našom prostredí poznáme len veľmi povrchne. Najlepšie tento stupeň poznania vystihuje „hlúpa a bezbožná“ básnička „Mikulášku, dobrý strýčku“, ktorú recitujú skoro všetky deti na deň sv. Mikuláša ako akési zaklínadlo s nádejou „čáry – máry“ a dostanem darček… – zadarmo!!!

Mikuláš, biskup z Myry, je svätý! Svätý znamená aj to, že je aj silný a aj strašný. Svätý – to nie je nejaký naivný hlupáčik, ktorý – len aby pomohol – pomôže každému lenivcovi či darmožráčovi! A strašný?! On, láskavý ku všetkým hľadajúcim a prosiacim (úprimne!) o pomoc alebo svätosť – plnosť života – hoci aj v prezamotanom sa živote, ale nemilosrdný a prísny na každú faloš, povrchnosť, vypočítavosť a egoizmus…

O ikonách všetci vieme, že tie sa nie „maľujú“, ale píšu. Teda, potom ich treba nie „pozerať“, ale čítať! Žiaľ, my sme v tomto veľmi slabí. Preto, prosím, nehnevajte sa na mňa, ale výstava ikon svätých, kde sa nadchýname ich historickou či umeleckou hodnotou, je akoby sme rozvešali po stenách rukopisy básnika. Obdivujeme na nich originalitu písma spod jeho ruky, formálnu úpravu textov, prípadne drobné poznámky a doplnky na okrajoch. Ale nikto tie verše nečíta!!! V konečnom dôsledku je to hlúpe, nehovoriac o tom, ako sa to bytostne dotýka – ako to uráža – samotného pôvodcu veršov. Materiály a forma sú prostriedkom, je to nádoba. Podstatný je ale obsah! Čo z toho, keď držíš v ruke fľašu od vzácneho koňaku, ak si z neho neochutnal?! Založ si ju trebárs aj do police a všetkým rozprávaj o znamenitosti tohto nápoja, ktorý ty ale nepoznáš, lebo nevieš ako chutí…

Svätý Mikuláš sa všade znázorňuje s knihou v ruke. Tou knihou je sväté Evanjelium. Jeho láskavosť, dobrotu, silu, divotvornosť obdivujeme a hádam by sme ho v niečom z toho aj chceli nasledovať. On Evanjelium nosil stále so sebou – nosil ho v sebe! Poznal ho, žil podľa neho, ono ho sformovalo. Toto čítajme zo vzácnych obrazov (ikon) sv. Mikuláša a tu začnime – tak na západe ako aj na východe – v nasledovaní tohto Božieho miláčika a divotvorcu, sv. Mikuláša! Nech je Evanjelium základom nášho života, nech ho formuje a pretvára a až potom môže prísť skutočná dobrota, láska, sila, ba až schopnosť činiť zázraky. A pre našu osobnú svätosť je Evanjelium nevyhnutnosťou…

Daniela Suchá, predsedníčka občianskeho združenia CYRILOMETODIADA uviedla:

Výstava Ikony sv. Mikuláša pozostáva zo štrnástich kópií ikon sv. Mikuláša na drevených paneloch z múzeí a kláštorov Vologdskej oblasti

Vologdská oblasť, ktorá sa nachádza na severe Ruska, je štedro obdarená krásnymi a široko-ďaleko známymi kláštormi a múzeami, kde sa uchováva množstvo ikon a obrazov svätého Mikuláša Divotvorcu, ktorý je považovaný za patróna námorníkov a cestovateľov a bol veľmi uctievaný aj medzi obchodníkmi. To vysvetľuje mimoriadny počet jeho vyobrazení v tomto regióne.

Otec Irenej Ciutti, rímskokatolícky kňaz a správca farnosti Hrachovište, nám objasňuje duchovný význam ikony:
Ikona – zjavenie nadpozemského
Ikona…
Krásny či nevydarený obraz…? Už stáročia uzavretá do tých istých, nemenných pravidiel, nepodliehajúca umeleckým smerom a štýlom, rovnaká dnes ako pred tisícročím.

Čo je vlastne ikona?
Slovo ikona znamená obraz. Ale ona je viac ako len obraz znázorňujúci realitu. Ona je cestou, duchovnou cestou. Je cestou modlitby i cestou prežívania viery. Jej tvorba je cestou i jej čítanie je cestou. Lebo ikona sa píše a ikona sa číta. Číta sa ako Božie slovo napísané farbami a rečou symbolov. 

Ale kde sa vlastne zrodila ikona?

V prvej biblickej knihe, v knihe Genezis čítame: „Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1, 26-27). Prvá ikona, čiže človek, bola stvorená Bohom na jeho obraz. Ale tento obraz v človeku bol zničený hriechom, človek už nebol verným odleskom Božej tváre. Boh sa rozhodol ľudstvo zachrániť, a preto poslal na svet svojho vlastného Syna, svoj najvernejší obraz. Boh zobral na seba reálnu ľudskú prirodzenosť a sám sa stal človekom, Ježišom z Nazareta, s konkrétnou ľudskou tvárou. Tak sa v Kristovi sám Boh stal ikonou.

Do príchodu Božieho Syna nemohol človek vystihnúť Boha žiadnym svojím dielom. Mocný a nepochopiteľný Boh zostával zahalený neprístupným svetlom. No v Kristovi si Boh berie ľudskú tvár, do ktorej môžeme hľadieť, ktorú môžeme kontemplovať a milovať. No môžeme ju i zobrazovať, a tak si ju ľudským umením znova sprítomniť. A človek to urobil: Slovom, ktoré napísal, sprítomnil život a učenie Božieho Syna: a to sú Evanjeliá… Podobne farbami a štetcom zaznamenal jeho podobu a snažil sa vystihnúť jeho prirodzenosť, pôvod, život, smrť i vzkriesenie a oslávenie, ba i jeho očakávaný druhý príchod: a to sú ikony. Ikona, to sú Božie pravdy napísané farbami a štetcom, to je rovnako zaznačená podoba Božieho Syna, jeho Matky i jeho priateľov – apoštolov a svätcov až po dnešné časy, ale tiež i dejiny jeho pozemskej rodiny – Cirkvi.

A preto aj napriek svojej nemeniteľnosti zostáva ikona aj dnes i v budúcnosti vzácna a fascinujúca, prostá, jednoduchá, a predsa podmanivá. Ikona je otvorená kniha, ktorá učí, oslovuje a pozýva ku kontemplácii ľudí východu, ale i západu, kresťanov všetkých tradícií a kultúr. Prostredníctvom ikony kresťania uctievajú toho, ktorého ona znázorňuje, a tak sa stáva ikona mostom medzi zemou a nebom, časnosťou a večnosťou, rozumom a tajomstvom. Ikona, hoci na prvý pohľad nemý predmet, ožíva vierou i svetlom sviec, vôňou kadidla a úkonmi liturgie. Veriaci kresťan nevníma ikonu ako ozdobný prvok, ani ako umelecký artefakt, ale ako okno otvorené do transcendentna, prienik do večnosti, tušenie absolútna, ako posvätný pohľad neviditeľného Boha, plný lásky i nežnosti, ale i spravodlivosti a pravdy, upretý do samotnej hĺbky ľudského srdca.

V širšom zmysle slova je ikona obraz predstavujúci Krista, Bohorodičku alebo svätých, vytvorený podľa pravidiel ikonopisu ako maľba na stene alebo aj ako mozaika z mnohých kamienkov vsadených do steny. V užšom zmysle je však ikona obrazom na drevenej doske. A takto ikonu aj najčastejšie poznáme.

Samotné drevo má svoj veľký symbolický význam. Veď drevo stojí na počiatku i na vrchole dejín našej spásy.