SPOMIENKA NA ÚSPECH MAJSTERKY ĽUDMILY CVENGROŠOVEJ VO VATIKÁNE

Z pripravovanej knihy Mariána Servátku Písal mi svätý. Naozaj

Všetko sa začalo vo Varšave pred vyše 30 rokmi, keď prvý riaditeľ novootvoreného Slovenského inštitútu Ján Budziňák usporiadal výstavu akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej. Na Veľvyslanectve SR sme mali vtedy pár obrazov, čo ostali po federácii, medzi nimi aj jedna z podôb stovežatého mesta. V rezidencii veľvyslanca, ktorú sme prerobili zo sídla vojenského pridelenca, umelecké predmety neboli. Poprosil som majsterku Cvengrošovú o zapožičanie velikánskych reliéfov sv. Cyrila a Metoda a ich pozývateľa, nášho panovníka Rastislava, na expozíciu do rezidencie. Bez váhania návrh prijala. Obaja svätí sa napočúvali ako som o ich misii hovoril Poliakom, ale aj ďalším hosťom našej ambasády. Kult týchto slovanských svätcov nie je v Poľsku veľmi známy.

Po ukončení mojej misie v Poľsku sme chceli majsterke reliéfy vrátiť. Sama však iniciatívne navrhla, aby som si ich vzal do Ríma, kde naši patróni Slovensku opäť poslúžili. A nielen to. Dala mi aj velikánsku medailu s podobizňou nášho svätého Gorazda. Pre pápeža. Gratis. Len tak, lebo chcela.
Už som spomínal, ako som po odovzdaní poverovacích listín veľvyslanca SR pri Svätej stolici, daroval dnes už svätému pápežovi Jánovi Pavlovi II. veľkú medailu, medailový reliéf s podobizňou svätého Gorazda.

Cvengrošovej reliéfy solúnskych bratov a nášho Rastislava boli, spoločne s jej hlaholským textom Otče naši na plátne, pri mnohých významných stretnutiach v našej ambasáde pri Svätej stolici. Boli vystavené i vo Vatikáne na výstave európskeho umenia. Z Ríma putovali cez Bratislavu na Veľvyslanectvo SR do Minska. Tam mi okrem iného pomáhali pri mojom lobovaní za vznik prekladu Konštatínovho Proglasu do bieloruštiny.
Dlho ma mátala myšlienka ako Majsterke poďakovať za jej nezištnú pomoc, gesto, za srdce. Pápežom dávajú na každý rok pontifikátu raziť pápežské medaily. Pápeži ich darúvajú významným návštevám z celého sveta, majú ich k dispozícii kardináli i apoštolskí nunciovia. Navrhol som Ľudmile Cvengrošovej, aby urobila projekt medaily Jána Pavla II. na 21. rok jeho pontifikátu. Získal som informáciu, že na rube má byť motív Boha Otca. Našťastie som jej bol povedal, že máme asi pár promíl šancí na úspech. Majsterka sa dala nahovoriť, po nejakom čase mi autobusom poslala do Ríma gypsové projekty averzu i reverzu medaily. Boli nádherné: na lícnej strane bol parádny profil pápeža, vedľa pápežov kríž a erb. Na dolnej strane bolo v oblúku faximile pápežovho podpisu Joannes Paulus II. a na oblúku vpravo hore PONT.MAX.A.XXI. Na oblúku vľavo hore bol štátny znak SR, 1999 a nenápadný podpis cv. Druhú stranu medaily pokrýval motív Stvoriteľa podľa Michelangela a v oblúku nápis, ktorý sa dal čítať zprava i zľava Pater – noster – creator. Majsterka pribalila list pre Svätého Otca. Písala mu, že Boha nikto nevidel, ťažko ho teda namaľovať a že najlepšie sa to podarilo majstrovi Michelangelovi…

Pani majsterke som hneď zatelefonoval, že projekt bol šťastne dopravený. Poprosil som ju, aby ho upravila tak, aby tam nebol slovenský štátny znak. Vysvetlil som jej, že to je osobná medaila Jána Pavla II., nie je to medaila venovaná slovensko-vatikánskym vzťahom. Štátny znak žiadneho štátu nepatrí na takúto medailu. Nebýva tam ani poľský. Pani majsterku moja požiadavka prekvapila, a to je slabé slovo. Nešlo jej do hlavy, prečo práve ja tam nechcem mať slovenský štátny znak. Dostal som telefonickú lekciu vlastenectva. Povedal som jej, že keď to neurobíme, nemáme šancu. Majsterka mi o niekoľko dní poslala ďalšie dva gypsové kusy návrhu už bez štátneho znaku. 8. februára 1999 som návrhy zaviezol do Vatikánu. Spomínam si na to presne, v ten deň mi ráno brat Martin oznámil, že zomrel otec.

Potom nastalo dlhé obdobie čakania, ktoré nás ťažilo. Majsterka bola netrpezlivá, prešli mesiace ba i polrok. Po štvrťstoročí to môžem povedať, že nevydržala, poslala mi list, v ktorom píše, že som jej niečo sľúbil…a že nič… Boli tam aj tvrdšie vyjadrenia. Chápal som ju, bola si vedomá, že vytvorila skvelé dielo. A zatiaľ nepozná výsledok. Je pravda, že som ju zapojil do nevyhlásenej súťaže, v ktorej neboli žiadne termíny. V odpovedi som priznal vinu, že som to vymyslel, ale že som nič nesľúbil. Ale že šanca stále žije, že pápež ešte nerozhodol. Vedel som že nerozhodol, lebo som sa tomu venoval takmer denne. S Ľudmilou Cvengrošovou sme sa k listu nikdy nevracali. Spomínam to iba preto, aby sme si uvedomili, že to nebolo ľahké, že to nebol jednoduchý príbeh. Tá atmosféra čakania ťažila aj mňa, a to som mal mnoho iných povinností.

Vatikánska komisia preskúmala všetky projekty, bolo ich vraj niekoľko desiatok. Konečné rozhodnutie a výber mal urobiť sám pontifik. Pápež Ján Pavol II. si z predložených projektov medailí vybral návrh slovenskej sochárky! Nádherné medaily boli vyrazené v troch kovoch, každá má certifikát s číslom. A v certifikáte je informačné minicurriculum autorky Ľ. Cvengrošovej zo Slovenska, z Radošiny. Mali sme radosť, bolo to ako vyhrať majstrovstvá sveta. Jej dielo išlo do celého sveta a tam ostalo. Dnes je na všetkých kontinentoch, v mnohých múzeách, cirkevných i súkromných zbierkach. Dostali ho králi, prezidenti, premiéri, ministri, vzácni pápežovi hostia. Poprosil som pápežovho osobného sekretára, dnešného kardinála Stanislawa Dziwisza, aby sa autorka pápežskej medaily mohla zúčastniť na súkromnej svätej omši v pápežovom letnom sídle v Castel Gandolfo. Prosbe vyhoveli. Bolo nás tam pár, musím prezradiť, že pani Cvegrošová rušila fotografovaním s bleskom pápeža pri jeho rozjímaní. Človek z jeho ochranky mi prišiel povedať, aby som ju upozornil, že tam nezvykne fotiť ani pápežov osobný fotograf. Povedal som im, že pani chce študovať profil Jeho Svätosti na ďalšiu medailu… Majsterke som však naznačil, aby prestala. Po skončení omše zareagovala: „Šéfe, a kto by vám urobil takéto fotky rozjímajúceho pápeža !“ A bolo po diskusii. Nie celkom: opýtala sa ma, čo som povedal členovi ochranky, keď ma upozornil na jej správanie. Zopakoval som jej, čo vtedy zo mňa spontánne vyšlo, že ide robiť ďalšiu medailu. Majsterka vyhlásila: „Ako to viete ? Ja ju už nosím v hlave, urobím ďalšiu, dobre ste to povedali.“ Urobila, aj mi ju po nejakom čase poslala. Bola opäť skvelá, vystihovala osobnosť Jána Pavla II.. Rýchlo som jej odpovedal, že do toho už neviem ísť. Netreba pokúšať šťastie druhýkrát. Bolo mi to ľúto, lebo opäť išlo o skvostné dielo. Majsterka bola možno sklamaná, ale prežila to.

Majsterka ešte raz šokovala vatikánskych úradníkov, keď s ňou hovorili o honorári. Nechcel som byť pri tom, ale ma zavolali, lebo sa nevedeli dohodnúť. Dôvodom nebol jazykový problém, ale žiadosť nie bohatej slovenskej umelkyne, ktorá im povedala, že honorár prijme, ale nie do vlastných rúk. Praje si, aby ho previedli na účet Matky Terezy. A ona sa uspokojí s pár medailami, ak to nebude problém. Medaily ako honorár za projekt pápežskej medaily dostala.

Vieme, že Ľudmila Cvegrošová vytvorila neskôr desiatky diel: cyklus uhorských vladárov korunovaných v Bratislave, kolorované reliéfy s motívmi významných žien sveta, korunovačné medaily, bustu Alexandra Dubčeka, Bratislavské zvony, súsošie sv. Cyrila a Metoda v Blatnohrade (Zalaváre) impozantné, zatiaľ málo docenené dielo 135 portrétov pápežov, od Petra do Františka. Ale aj tak medaila Jána Pavla II., vyrazená vo Vatikáne, bola prvá a jedinečná. Vďaka Vám, pani Ľudmila, za to, čo ste pre Slovensko v zahraničí urobili. Skromne, od srdca, po tichu a bez nároku na slávu a peniaze.

Foto: Štefan Suchý